Co by můj syn měl vědět o světě

co by muj syn

Netajím sa tým, že Fredrikovi Backmanovi sa podarilo za pár rokov a pár kníh vybudovať si pevné miesto medzi mojimi obľúbenými autormi. Preto je jasné, že som si nemohla nechať ujsť ani jeho novinku pod názvom Co by můj syn měl vědět o světě. A keďže sa v tomto prípade dokonca ani nejedná o román, bola som ešte zvedavejšia, čo na tých stránkach nájdem.

Čo to teda je, ak nie román? Je to sada listov, odkazov, správ a odporúčaní, ktoré autor spísal a adresoval svojmu malému synovi. O naozaj dôležitých chlapských veciach. O futbale. O vlastnej kapele. O svetlách na fotobunku. O Ikea. A o mnohých iných veciach.

Predovšetkým je to ale vyznanie. Vyznanie obrovskej lásky k synovi a manželke. Je to Backmanova snaha spútať do slov všetko to, čo cíti vo vnútri. Spôsobom sebe vlastným – s príjemným spisovateľským štýlom, úžasným humorom, úprimnosťou a radosťou zo života, ktorú tušíte na pozadí.

Je asi vidieť, že ma kniha dostala. Dojímala som sa pri nej. Nahlas sa smiala. V jednej pasáži s napätím čakala, ako rozprávaný príbeh skončí. A celú tú dobu, ktorú som čítaniu venovala, sa mi na duši rozlieval príjemný pocit. A o tom to celé je. O knihách, ktoré vám dokážu priniesť toto.

Viac k tomu nemám čo povedať. Prečítajte si to.  🙂

Ivs

Advertisements

Kniha o Baltimorských

Dicker 1

 

Joël Dicker má novú knihu! Trikrát sláva, dvakrát hurá a minútové trasenie ritkou na oslavu. Aj tentokrát ide totiž o dielo, ktoré je nadpriemerne dobré po všetkých stránkach.

Pre tých, čo by potrebovali oživiť pamäť – Joël Dicker má na svedomí skvelý detektívny román Pravda o afére Harryho Queberta. Jeho novinka Kniha o Baltimorských vyšla po troch rokoch a so svojou predchodkyňou má spoločných hneď niekoľko znakov – hlavného hrdinu, skvelý autorský štýl a príbeh, ktorý nedokážete pustiť z ruky.

Aj keď sa v tomto prípade nejedná o román s detektívnou zápletkou, napätie v ňom rozhodne nechýba. Marcus Goldman, mladý spisovateľ, ktorého poznáme už z autorovej predchádzajúcej knižky, tentokrát rozpráva príbeh z vlastnej rodiny. Kniha o Baltimorských je ságou o rodine, ktorá mala všetko. Vzájomnú lásku, peniaze, úspech, krásny domov aj obdiv okolitého sveta. Navonok idylické spolužitie však postupne dospeje k tragédii a pádu. Prečo? To by ste nikdy neuhádli, a tak si musíte Knihu o Baltimorských prečítať.

Napriek svojmu mladému veku sa Joël Dicker profiluje ako veľmi schopný autor. Jeho knihy vás dokážu opantať natoľko, že sa o druhej v noci pristihnete stále hore a s očami prilepenými k stránkam románu. Aj Kniha o Baltimorských je týmto prípadom. Jej prečítanie mi trvalo necelé dva dni, a to sa bavíme o poriadnej buchličke. Štyristotridsaťdva strán. Keď sú ale tieto stránky naplnené kvalitne odvedenou spisovateľskou prácou, preletíte nimi, ani neviete ako.

Ak by som mala na popis Knihy o Baltimorských zvoliť iba jedno slovné spojenie, povedala by som, že vzbudzuje zvedavosť. Pri jej čítaní ste doslova nedočkavý dozvedieť sa, čo sa stane na ďalšej strane. Tak dobre je totiž tento príbeh vystavaný. Ani jedna časť nenudí, naopak vás núti čítať ďalej a ďalej, sledovať, ako sa rozmotávajú nitky, ako sa udalosti viažu jedna na druhú, ako sa prelína minulosť s prítomnosťou. Striedanie časového rámca je v tomto románe neustále prítomné – Marcus naznačuje aktuálny stav a opisuje súčasné skutočnosti, zároveň sa ale neustále vracia do detstva a dospievania a vykresľuje udalosti, ktoré túto prítomnosť zabezpečili. U iných kníh to býva občas kŕčovité, tu však prechádzanie medzi obdobiami plynie prirodzene.

Čo sa týka postáv, k tým som si okamžite vybudovala sympatie. Dokonca aj k tým, ktoré sa nesprávali vždy úplne ideálne. Na každej z nich som si totiž dokázala nájsť niečo, čím si ma pripútala. Sympatické postavy sú pre mňa vždy devízou dobrej knihy a Dicker tie svoje vykreslil pekne. Páčilo sa mi tiež, že som v Marcusovi z Knihy o Baltimorských stále videla Marcusa z Pravdy o afére Harryho Queberta. Že neprekonal nijakú dramatickú zmenu charakteru ani postojov. Bolo to, ako keď po rokoch stretnete dávneho kamaráta.

Z predchádzajúcich riadkov je teda zrejmé, že knihu môžem všetkým odporučiť. Smelo a s čistým svedomím. Kniha o Baltimorských je výborne napísaným románom s príbehom, ktorý si vás uzurpuje pre seba. Viac takýchto kníh do našich knižníc a životov.

Ivs

Čtenáři z Broken Wheel doporučují

Bivald

Sľúbila som vám recenziu na túto knihomoľskú knižku, tak tu ju máte. Pretože sľuby sa majú plniť. Aspoň teda medzi slušnými ľuďmi…

Okolo románu Čtenáři z Broken Wheel doporučují vznikol v dobe jeho vydania celkom rozruch. Aspoň ja som mala pocit, že tú knižku vidím všade. Bola som teda zvedavá, či je všetka tá pozornosť zaslúžená, alebo je to zasa len kniha, ktorú všetci tlačia do popredia, ale mne osobne nič nepovie.

Dej románu sa točí okolo hlavnej hrdinky Sary, ktorá prichádza na pozvanie svojej listovej kamošky z rodného Švédska do malého amerického mestečka Broken Wheel. Po príchode na miesto však zisťuje, že Amy medzičasom zomrela a ona ostáva sama v priateľkinom dome a meste, kde nikoho nepozná. Nezvesí však hlavu a rozhodne sa otvoriť v mestečku kníhkupectvo, v ktorom ponúka Amyine milované knihy a snaží sa priviesť ostatných obyvateľov Broken Wheel k čítaniu. Až kým nepríde čas odjazdu.

Vo všeobecnosti mám rada knižky o knihomoľoch, ktorí čítaním doslova žijú, majú obrovské knižnice, pohodlné kreslá a svojich obľúbených hrdinov. Lebo je to čítanie o ľuďoch s rovnakou krvnou skupinou, hoci sú vymyslení. Chápem ich pocity aj závislosť na knihách. Problém mám len s tým, že títo hrdinovia sú väčšinou vykreslení ako asociálne typy, často nepoužiteľné v praktickom živote. A to sa mi veľmi nepáči.

Sara je tiež podobný prípad. Chápem, že sa ocitla sama, tisícky kilometrov od domova a navyše v meste, kde nikoho nepozná. Napriek tomu v niektorých (aj pomerne jednoduchých) situáciách jedná nelogicky, prípadne ako nesvojprávna osoba, ktorá sa nechá manipulovať inými. A aj keď mi bola ako postava v zásade sympatická, tieto momenty som jej nevedela tak celkom odpustiť.

Postavy ako také sa však autorke podľa mňa podarili. Každá z nich je niečím výnimočná, má svoj príbeh, charakter, svoje typické črty a jednanie. A aj keď sa nesprávajú vždy tak, ako by som si predstavovala, do príbehu zapadli výborne.

Celkovo sa mi kniha Čtenáři z Broken Wheel doporučují páčila, čítala sa príjemne, rýchlo, nenudila ma a bola som zvedavá, ako to so Sarou a všetkými ostatnými nakoniec skončí. Malo to síce úplne neuveriteľný záver, ale s tým sa asi dokážem vyrovnať. Aj keď to teda nie je najlepšia knihomoľská kniha, akú som čítala (tou zostáva román Když život ještě býval náš), stále bola v mojich očiach dosť dobrá. Pokojne vám ju môžem odporúčať, ak hľadáte milé a oddychové čítanie, pri ktorom sa nebudete musieť aktívne zapájať premýšľaním.  🙂

Ivs

Šepot podzemí

Sepot

 

Recenzovať ďalší diel Aaronovitchovej série a zároveň prísť s ochkaním a achkaním, ktoré by vyznelo aspoň trochu originálne, už začína byť trochu problematické. Aká teda bola knižka Šepot podzemí? Podarilo sa autorovi aj tretíkrát lapiť čitateľa do svojich osídiel?

Po Řekách Londýna a Měsíci nad SOHO sa aj do tretice stretávame s mladým a sympatickým Petrom Grantom, šikovným policajtom a čarodejníckym učňom. Tento raz je povolaný k vražde amerického študenta na koľajach londýnskeho metra. Peter a jeho kamoši sa púšťajú do vyšetrovania prípadu, ktorý ich privedie do najhlbších útrob londýnskeho podzemia a k stretnutiu s jeho tajomnými obyvateľmi.

Keď narýchlo preletíte recenzie Aaronovitchovej série, dozviete sa, že jeho knihy zrejú ako víno a každý diel je lepší, ako ten predchádzajúci. Pod toto sa rada podpíšem. Šepot podzemí sa mi páčil naozaj preveľmi. Zdalo sa mi, že autor konečne trochu pribrzdil to zbesilé tempo predchádzajúcich dvoch kníh, kedy som mala občas problém sledovať, kde postavy sú a ako sa tam dopracovali. Šepot podzemí naproti tomu plynie tak akurát. Nie je to žiadna nuda, zároveň sa ale nemusíte v texte vracať dozadu a opakovane čítať niektoré pasáže, aby ste pochopili, o čom je reč. Aspoň ja som to nepotrebovala. Okrem toho Aaronovitch urobil aj akési opakovanie ohľadom kúzel, ktoré naši čarodejníci používajú – Peter znovu vysvetľuje, čo sú to napr. vestigia alebo formy. A keďže opakovanie je matka múdrosti, rozhodne to nebolo na škodu.

Zvolené prostredie londýnskeho metra, kanalizácie a ďalších podzemných zákutí bolo tiež dobrým ťahom. Je totiž dostatočne tajomné samo o sebe, preto je pre čarodejnícke fantasy ako stvorené. Aaronovitchove opisy sú navyše také dobré, že si viete dokonale predstaviť klaustrofobické chodby, úzke tunely, tmu a smrad panujúci tam dole. Celkom protiklad k zasneženému vianočnému Londýnu, ktorý tvorí kulisu pre dej odohrávajúci sa na povrchu. A funguje dobre.

Čo sa týka postáv, veľmi sa mi páči to, ako sa diel od dielu vyvíjajú. Hoci Nightingale na môj vkus stále dostáva málo priestoru, z Petra sa postupne stáva ostrieľaný a skúsený čarodej a vyšetrovateľ, pôsobí vyzretejšie a sebavedomejšie. Stále ostáva sympatickou postavou so zmyslom pre humor, rovnako ako Leslie. Humor je vôbec dôležitou súčasťou tejto série, i keď je skôr nenápadný a skrytý. Stále fungujú postavy Riek, ktoré miešajú karty aj v Šepote podzemí a som si istá, že o nich budeme počuť naďalej. Aaronovitchov svet je jednoducho kompaktný.

Po tretí krát teda musím u seba konštatovať nadšenie a pretrvávajúcu chuť pustiť sa do ďalších dobrodružstiev Petra Granta. Ostatne, štvrtý diel – Prokleté domovy – som prezieravo podarovala Dantemu k meninám. Len tak pre istotu.  🙂

Ak ste sa mnou dali nahovoriť na Řeky Londýna a Měsíc nad SOHO, pustite sa aj do Šepotu podzemí. Je to paráda, sľubujem!

Ivs

Okamžik všeho

Okamžik všeho

Dnešný príspevok bude o knižke Okamžik všeho od americkej autorky Shelly Kingovej. S touto pani som až do týchto čias nemala žiadnu osobnú skúsenosť, preto som do čítania išla ako do veľkého neznáma. Oplatilo sa?

Okamžik všeho sa odvíja okolo hlavnej hrdinky Maggie, ktorú vykopli z jej práce v Silicon Valley, preto si kráti dni ponevieraním sa po antikvariáte jej kamaráta Huga a čítaním lacných milostných románov. Jedného dňa sa k nej dostane kniha, v ktorej si dvaja neznámi návštevníci antikvariátu píšu milostné odkazy. Pre Maggie sa tým začína dosť bláznivý kolotoč, počas ktorého sa snaží dať do poriadku vlastný život, zachrániť krachujúci antikvariát a vypátrať tajomných dopisovateľov. Podľa tohto popisu to vyzerá na celkom fajn čítanie, však? Alebo nie?

Zapátrala som na Goodreads a zistila som, že v prípade knižky Okamžik všeho existujú v podstate dva tábory čitateľov. Prvá skupina je z knižky nadšená, ospevuje ju až do neba a má pocit, že nikdy nič lepšie nečítala. Druhá skupina, kam musím zaradiť aj sama seba, má z tohto románu výrazne rozpačitejšie pocity. A najhoršie je, že človek vlastne ani poriadne nevie, prečo ho tá kniha k takýmto pocitom priviedla. Čítalo sa to ľahko a rýchlo, bolo to dobre napísané, odohrávalo sa to v knihofilsky atraktívnom prostredí antikvariátu, postavy boli dosť pestré… Ale zároveň tomu niečo chýbalo. Ťažko sa to priamo pomenúva, ale skúsim vám priblížiť, čo vadilo mne.

Hlavná hrdinka. Maggie bola pre mňa ako čitateľa dosť čudná postava. Nezodpovedná, ľahkovážna, chaotička, pôsobila na mňa dojmom povaľača bez ambícii a budúcnosti, flegmatika, ktoré mu jedno, čo sa s ním stane. A toto vyznie možno absurdne, pretože v knihe o tom nebola ani najmenšia zmienka, ale nadobudla som z nej pocit, že má doma určite neporiadok. Vlastne som mala taký pocit takmer zo všetkých ľudí v tej knihe. Neviem presne, čo vo mne tento dojem vyvolalo, možno to boli opisy zovňajšku postáv, ktoré autorka použila. Viem však, že si ťažko budujem vzťah k hrdinom, ktorých vnímam ako zanedbaných vlastnou vinou. A presne taká bola v mojich očiach Maggie. Celkovému dojmu veľmi nepomohlo ani to, že sa autorka rozhodla zabiť jedinú postavu, ktorá mi bola úprimne sympatická. Deju to možno dodalo na tragike a ľudskosti, pre mňa ako čitateľa to ale bola ďalšia komplikácia v súvislosti s knihou, ktorá to mala už aj tak nahnuté.

Aj medziľudské vzťahy, ktoré sa autorka rozhodla pre svoje postavy vybudovať, boli pre mňa dosť čudné. Nikto, na koho si teraz dokážem spomenúť, nemal normálny funkčný vzťah alebo rodinu. Boli tam homosexuáli hrajúci rôzne podivné vzťahové hry, ľudia vo vzťahoch z nutnosti, osamelé a stratené duše, postavy s paranoidnými fóbiami z lásky. Celkovo dosť podivná zostava. Možno aj z toho som získala ten dojem, že sú všetci bordelári. Lebo nikto z nich si nespravil poriadok vo vlastnom živote.

Okamžik všeho bol teda skôr sklamaním. Knižka prezentovaná ako balzam pre dušu každého knihomola sa v tomto smere u mňa vôbec neosvedčila. Moja knihomolská duša totiž mohla byť šťastná len z toho, že sa to celé odohráva v prostredí antikvariátu. Inak nijaké zvláštne nadšenie milovníka kníh nenastalo (v porovnaní napríklad s knihou Čtenáři z Broken Wheel doporučují, ktorú mám rozčítanú teraz a recenziu na ňu tu nájdete o pár týždňov). Na Goodreads som jej udelila 3 hviezdičky, čo je podľa mňa adekvátne – nebol to úplný prepadák, ale ani knižka, ku ktorej by som sa chcela vrátiť skôr ako na dôchodku. No kto vie, čo sa stane, ak sa rozhodnete prečítať si ju sami. Možno sa zaradíte do druhého tábora, medzi úprimných nadšencov. A keďže ja som všeobecne dobrá osoba, aj by som vám to priala. Pretože nič nemrzí tak, ako čas strávený nad knihou, ktorá sa človeku nepáči. Držím palce.  🙂

Ivs

Měsíc nad SOHO

Mesic

 

Objektívna pravda to asi nebude, ale čisto subjektívne mám pocit, že mi čítanie fantasy kníh výrazne pomáha aj v reálnom živote. Ako? No totiž… fantasy knihy som začala intenzívnejšie čítať až v priebehu posledného roka či dvoch. A zistila som, že čím neuveriteľnejšie veci sa v nich odohrávajú, tým menej podivných situácií ma dokáže reálne zaskočiť. Skrátka a dobre, čudujem sa už máločomu. I keď teraz je možno na mieste otázka, či to skôr nie je rezignácia v dôsledku blížiacej sa tridsiatky. Ale tak ďaleko snáď ešte nie som. Blahodarný vplyv fantasy na moje bytie budem teda bedlivo sledovať aj naďalej a zatiaľ idem rozobrať dnešnú knižku na paškáli – Měsíc nad Soho.

Měsíc nad Soho je druhým dielom mestskej fantasy série Bena Aaronovitcha. Prvý diel – Řeky Londýna – nám predstavil hlavného hrdinu Petra Granta, čarodejníckeho učňa v službách britskej polície, ktorý sa aj tentokrát musí popasovať s prípadom, ktorý sa vymyká normálu. Vyzerá to totiž tak, že sa po Londýne pohybuje niečo, čomu robí radosť likvidovať talentovaných jazzových hudobníkov. V uliciach navyše stále vyčíňa aj tajomná žena, ktorá si kráti čas odhrýzaním intímnych cenností vytipovaným nešťastníkom. Spolu s čarodejníckym tréningom a osobnými záležitosťami má teda Peter aj tentokrát o zábavu postarané. A spolu s ním aj my všetci.

Ak pravidelne čítate môj blog, tak pravdepodobne viete, že z knižky Řeky Londýna som bola nadšená. Páčil sa mi originálny nápad, umiestnenie hrdinov do prostredia polície aj postavy, ktoré Aaronovitch vymyslel. No Měsíc nad Soho sa mi páčil ešte o kúsok viac. Zdalo sa mi, že druhá kniha prospela najmä Petrovi. Aj keď to nikdy nebol typ pasívneho hrdinu, ktorý čaká, čo si preňho osud pripravil, mala som dojem, že v druhej časti série ešte viac vykukol. Pôsobil na mňa aktívnejšie, vyzretejšie a bolo ho jednoducho viac vidieť. Je pravda, že to bolo na úkor iných postáv, ktoré mali v románe skôr úlohu štatistov, mne osobne to ale nevadilo a verím, že sa o nich dozviem v ďalších častiach viac.

Řekám Londýna som vyčítala dialógy, ktoré mi nie vždy dávali zmysel. Mám dojem, že v Měsíci nad Soho sa výrazne zlepšilo aj toto. Musím sa priznať, že mi aj tentokrát unikli nejaké skutočnosti (napr. mi je záhadou, ako sa Peter dopátral k identite niektorých bytostí), nekladiem to ale za vinu textu ako takému. Ten sa znovu čítal veľmi dobre, hladko a plynulo. Aj český preklad bol opäť urobený veľmi pekne.

Moje celkové dojmy z tejto knižky sú teda rozhodne pozitívne. Měsíc nad Soho je zaujímavá knižka, ktorú som zhltla za dva dni a rozhodne ma neodradila od čítania ďalších dielov série. Skôr ma na ne navnadila. Preto vám ju môžem s čistým srdcom odporučiť, ak hľadáte niečo zábavné a pútavé, nenáročné a zázračné. Verím, že si Aaronovitcha zamilujete rovnako ako ja.

Ivs ❤

Řeky Londýna

Reky

Ako je u mňa pomaly pravidlom, k Řekám Londýna som sa dostala až dva roky po ich vydaní v českom preklade. Na knižku s označením “mestská fantasy” som bola obzvlášť zvedavá, keďže som v svojom predchádzajúcom čitateľskom živote zlomila len jednu knihu, ktorá by s pokojným svedomím zniesla toto označenie – Gaimanovo Nikdykde. Aké teda boli Řeky Londýna?

Nuž takto. Je to príbeh o mladom londýnskom policajtovi Petrovi Grantovi, ktorý sa počas vyšetrovania vraždy zapletie s duchom, čo z neho vzápätí urobí člena magickej polície a čarodejníckeho učňa. Spolu so svojim majstrom sa ocitnú uprostred honu na tajomné sily, ktoré rozpútavajú v uliciach Londýna desivé masakre nevinných ľudí a popri tom sa snažia nastoliť mier medzi londýnskymi riečnymi božstvami. Podľa popisu žiadna nuda, čo poviete?

Ja hovorím, že Řeky Londýna boli presne to, čo som krásnom a smutnom Slávikovi potrebovala. Svižná a moderná knižka s čarodejníkmi preháňajúcimi sa súčasným Londýnom, tajomnými bytosťami, aké svet nevidel, a vyšetrovaním vrážd je dobre namiešanou kombináciou fantasy a detektívky. Nenudí v nijakom momente, hoci sa musím priznať, že druhá polovica značne vylepšila moje dojmy z knižky ako takej. Bola totiž výrazne akčnejšia (niekedy až príliš) a zažehnala rozpačitosť, ktorú som z knihy dovtedy pociťovala.

Veľmi sa mi páčili najmä postavy. Hlavný hrdina Peter je spravený pekne, má veľa sympatických vlastností, jedná ako rozumná dospelá osoba, zároveň ostal ale správne ľudský, s chybami, túžbami a vlastnými výstrednosťami. Pochváliť musím aj postavy Beverley, Lesley a záhadného inšpektora Nightingalea, ktorí mi tiež prirástli k srdcu. Každý z nich pre mňa ako čitateľa fungoval dobre a tešila som sa, keď sa znovu objavovali. Aaronovitch podľa mňa postavy zvládol celkovo super, pretože ani jedna z nich, či už bola kladná alebo záporná, mi neliezla na nervy. Každá jedna splnila svoj účel a bola fajn.

S čím som naopak občas mala trochu problém, to boli dialógy. Nie všetky, niektoré. A tu neviem, či za to treba viniť preklad alebo moju neznalosť, ale niektoré rozhovory som vôbec nepochopila. Stalo sa to asi len dvakrát, ale ja som pri čítaní nerada zmätená, takže to trošku skalilo moju číru radosť. Možno je to ale len môj problém.  🙂

A na záver by som autorovi rada zakvitovala ešte jednu vec – umiestnenie deja do súčasného Londýna. Londýn mám veľmi rada a aj v minulosti sa ukázal ako dobré pozadie pre iné knihy, v tejto tu bol však (aspoň pre mňa) ako ďalšia postava. Síce nenápadná, ktorá nič nepovie, pre popisované udalosti ale nenahraditeľná a zásadná. Jeho ulice, parky, mosty a predmestia sú naozaj super zvolenou kulisou a teším sa z toho, že nech sa už bude v ďalších dieloch série odohrávať čokoľvek, Londýn tam bude vždy. To je pre mňa veľmi potešujúce vedomie.

Ak ste dočítali až sem, vaša snaha bude odmenená posledným zhrnutím. Řeky Londýna sú originálnym a zábavným čítaním, úplne ideálnym na leto. Ak máte radi fantasy, túto sériu by ste určite nemali obísť. Ja práve čítam druhý diel a rozhodne mienim pokračovať aj ďalej.  🙂

Ivs

PS: Superská obálka!