Očividne platí, že ako na nový rok, tak po celý rok. A keďže som prvú tohtoročnú knihu ohundrala, je mi zrejme súdené ohundrávať aj tie ďalšie. Pomaly mi síce dochádzajú hundravé slová, lebo som skôr zvyknutá chváliť. Ale nebojte, určite sa nejako vynájdem. 🙂
Nová kniha Umberta Eca a vôbec prvá, ktorú som od neho čítala (a áno, hanbím sa, že Meno ruže a Foucaltovo kyvadlo sú stále na zozname neprečítaných). Nulté číslo sa zaoberá pomerne podivnou témou. V Miláne sa zíde skupinka novinárov, aby pripravovali články do neexistujúceho denníka, ktorý má ich nadriadenému slúžiť na prípadné vydieranie jeho nadriadených. Čudné už odtiaľto, nie? A to ste ešte nepočuli, že jeden z nich začne rozvíjať konšpiračné teórie ohľadom Mussoliniho smrti a alternatívnej histórie Talianska. Tomu je venovaný dosť podstatný priestor. A to znamená, že som bola väčšinu času stratená. Ani nie tak preto, že by som nerozumela tomu, čo hovoria. Skôr mi nešlo na rozum, prečo by to malo byť dôležité. Z akého dôvodu to v tej knihe je. A prečo tomu venovať priestor na úkor iných vecí. Ako napríklad deja.
Jednu vec uznávam bez akéhokoľvek nátlaku – Eco píše dobre. Jeho štýl mi vyhovoval, je tak “akurát”. Postavy boli buď správne sympatické alebo správne nesympatické, samí lúzri a druhotriedni novinárikovia, vypočítavci a mierne švihnutá Maia. Čarovná čeliadka. Ale viac už nemám čo pochváliť. V tej knižke sa totiž dokopy nič nestalo. Chvíľu robili noviny, potom sa udiala jedna vec (opísaná na pár riadkov) a potom už nerobili noviny. Koniec, amen, fajky zhasli, hymna dohrala, umyť zuby a spať. Pre mňa trochu málo. A tak dobrý dojem už nezachránil ani pekný prebal. Lebo je to presne ako s inými knihami podobného razenia – prejde pár týždňov a ja si nebudem vedieť spomenúť. Čo je pri knihách podľa mňa tá najväčšia tragédia.
A tak sa lúčim a pevne verím, že keď vyšlem signál nabudúce, bude to zas ten môj “jupí-jou-jou” nadšený výlev o niečom, čo si bezpodmienečne musíte prečítať. Držme si palce.
Ivs ♥
The Octoberry 