Nezabíjajte vtáčika

HarperLee

Február je akýsi hektický. Nestíham čítať a nestíham písať, a tak je asi dobre, že pozajtra začína marec. Mesiac knihy. A mesiac, v ktorom snáď konečne príde jar, lebo ju už skutočne naliehavo potrebujem. Ale o inom som chcela.

Nezabíjajte vtáčika od Harper Lee som mala na zozname už veľmi dlho. Dvakrát som túto knihu dokonca mala požičanú z knižnice, ale vždy sa stalo niečo, kvôli čomu som ju neprečítanú zasa vrátila späť. Keď teda pred pár týždňami znovu vyšla v slovenskom preklade (a kráááásnom vydaní!), čoby zanietená fatalistka som to zobrala ako znamenie, že prišiel jej čas. Dnes som Nezabíjajte vtáčika dočítala. Výsledok? Kopačka do vlastného zadku. Z otočky. Za tie dva odklady.

Rozprávačkou príbehu je 8-ročná Scout Finchová, ktorá spolu s bratom Jemom a otcom Atticom žije v alabamskom mestečku Maycomb. Jej život bezstarostne plynie v znamení hier s milovaným bratom a kamarátom Dillom, vymýšľaní zábav a detských výčinov, rozhovorov s otcom, susedmi a černošskou kuchárkou. Idylické dni v Maycombe však naruší obvinenie mladého černocha zo znásilnenia bieleho dievčaťa. Jeho obhajoby sa ujme Scoutin otec Atticus, čo rodine pripraví mnoho horúcich momentov a tiež osobnú skúsenosť s predsudkami, strachom a rasovou neznášanlivosťou, ktoré boli také typické pre Ameriku 30. rokov 20. storočia. A v istej podobe vlastne pretrvávajú dodnes.

Moje dojmy z čítania tejto knižky by sa dali popísať ako gradujúce nadšenie. Začínalo to pomaly, nenápadne, lenivo, pozvoľna. Stretnutie s Finchovcami, zoznámenie, blahosklonné pokrútenie hlavou nad tým, aké sú to bláznivé deti. Hrubý nesúhlas človeka 21. storočia s popisovanými pomermi. A prečítané strany pribúdajú. Ani som sa nenazdala, bola som na konci, nechápala, kedy sa to stalo a potom rozmýšľala nad tým, akú literárnu lekciu o morálke mám za sebou. Pre mňa osobne to totiž bola práve knižka o tom, akými rôznymi spôsobmi sa ľudia môžu pozerať na tú istú vec, čo má vplyv na utváranie názorov, ako sa prejaví skutočné hrdinstvo a prečo sa oplatí bojovať aj za veci, ktoré sa zdajú byť vopred prehrané.

Tu skončím so svojimi ódami. Zisťujem totiž, že sa mi aj tak nedarí uspokojivo vystihnúť dojem, ktorý vo mne knižka Nezabíjajte vtáčika zanechala. Svoje tvrdenia môžem podoprieť len argumentom, že v mojom okolí tento román čítalo viac ľudí a všetci z neho boli nadšení rovnako ako ja. To vám síce v zásade môže byť jedno, ale skúsiť by ste to mohli. Čo vy na to? 🙂

Ivs ♥

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s