Headhunters: Lovci mozgov

Headhunters

 

Pre pokoj našich dnešných duší sa najskôr odosobníme od faktu, že s touto recenziou idem 35 psích a 5 ľudských rokov po vydaní. Máme? Vynikajúco! Plynulo tak môžeme prejsť k dôležitejším veciam – je alebo nie je táto Nesbøva kniha pecka peckovatá? A odpoveď? Je to NESBØ! Tým pádom je všetko jasné.

Púšťať sa do čítania ktorejkoľvek Nesbøvej knihy je risk. Nie z dôvodu, že by sa vám mohla nepáčiť (také niečo nepripúšťam). Tým naozajstným dôvodom je, že sa nikdy nedá dopredu povedať, čím vás šokuje. Jasné, po prečítaní prvej zo série kníh s Harrym môžete nadobudnúť dojem, že viete, s akým typom hrdinu máte tú česť. Že viete, ako myslí, ako koná, ako sa rozhoduje. Dovoľte mi ale niečo podotknúť – ten dojem je mylný. Nič na svete vás nepripraví na brutality, ktoré na stránkach Nesbøvých kníh číhajú. A v prípade jeho jednorázoviek, akými sú Syn alebo tu spomínaní Headhunters, vám neostane dokonca ani len ten mylný dojem. Pretože nijaká séria neexistuje. Diabolské, všakže?

Headhunters: Lovci mozgov začínajú nevinne. Stretávame Rogera Browna, ktorý je považovaný za najväčší headhunterský talent v Nórsku. Okrem toho má krásnu ženu, veľký dom, pekné auto, umeleckú galériu a ako vedľajší job záslužnú prácu zlodeja obrazov. Nevinnosť začiatku sa rozplynie v momente, keď Roger stretáva Clasa Greveho, záhadného cudzinca, skvelého kandidáta na Rogerom obsadzovanú pozíciu a predovšetkým majiteľa vzácneho Rubensovho obrazu. Toto stretnutie roztočí koleso katastrof, zvratov, zrady, strachu, agresie a pokrivenej morálky, skrátka všetkého, na čo sme u Nesba zvyknutí. Po úvodnej pohodičke ani pamiatky a pri čítaní poslednej kapitoly v hlave otázka: “počkať, ČO?!?!”. A hlava si vzápätí aj sama odpovedá: “No čoby, nič. Nesbø.” A vy sa uspokojíte s týmto dokonale jednoduchým vysvetlením.

Aj v prípade Headhunters sa totiž ukázalo, že Nesbø to proste vie. Vie písať tak, že si nevšímate, koľko strán ubehlo, že sú tri hodiny v noci a navyše streda, že pes nervózne kríži nohy a že vám práve tornádo odnieslo pol obývačky. Vie rozohrať poltucta zápletiek a úspešne ich všetky na konci rozpliesť tak, že zapadnú jedna do druhej. Vie vám aj darebáckych hlavných hrdinov naservírovať spôsobom, ktorý vás presvedčí, že po svete nikdaj nechodila prímovejšia persóna. Vie zo zlosynov vyčarovať postavy, ktorým máte sami chuť škodiť najrôznejšími kreatívnymi spôsobmi. Vie urobiť dobre tristo ďalších vecí, ktoré robia z knižky dobrý príbeh. A za to zaplať Pán Boh.

Úprimne, ja osobne som od Headhunters nič neočakávala. Tušila som, že to nebude zlé, ale uvedomovala som si, že na knihy z Holeho série sa to pravdepodobne nedotiahne. Ukázalo sa, že som jasnozrivá mladá žena. Pretože i keď to bolo skvelé čítanie, ktoré by som každému bez zaváhania odporučila, do dokonalosti tomu ešte niečo chýbalo. Kým teda o rok vyjde jedenásty príbeh o Harrym, skúsim tú chýbajúcu dokonalosť nájsť v dvoch Nesbøvých knihách, ktoré mi ešte ostávajú. Dám vedieť, ako to dopadlo.

Ivs ♡

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s