Srbské reminiscencie

binoculars/source: pinterest.com/

Pred mesiacom som vás všetkých vyzývala, aby ste sa nebáli, zdvihli zadky a odišli sa zblízka pozrieť Srbsku na zúbok. Z toho zážitku aj po mesiaci ešte stále čerpám energiu. A tak som sa rozhodla zobrať to teraz z inej strany a priblížiť vám to, čo som si zo Srbska odniesla ja. Svoje vnemy, dojmy a zážitky. Nuž, takto…

Prvá vec, čo v Srbsku človeku udrie do očí je fakt, že Srbi sú mimoriadne pekný národ. Muži, ženy, deti, obzerala som sa za všetkými. Kto si potrpí na škandinávskych modrookých blonďákov či pehavé ryšane írskeho typu, bude asi mierne rozladený ich slabým zastúpením. Pre nás, vyznávajúcich mantru “vysoký-tmavý-okatý”, je ale Srbsko zemou zasľúbenou. V tomto ohľade teda návštevu odporúčam všetkým “pastierom”, ktorí svoje oči radi popasú na esteticky príjemných  ľudských bytostiach. A keď budete v Belehrade, väčšina z nich ani nebude mať oblečené teplákové súpravy. Tie sú naopak pravdepodobne typickým odevom v Kragujevaci, keďže po uliciach tam ľudia nechodia takmer v ničom inom.

Okrem toho, že sú Srbi krásni, sú to aj nesmierne milí ľudia. Ochotní, komunikatívni, priateľskí a pohostinní. Je jasné, že aj tu natrafíte na hňupa s IQ na úrovni priemernej teploty v zimných mesiacoch, ale bude jeden z veľkej masy ľudí. Prípadne ich bude viac, ale budú spolu, takže ich ľahko rozoznáte. A budú určite pekne vyzerať, takže z bezpečnej vzdialenosti vám to bude jedno. Navyše na nich veľmi rýchlo zabudnete pod vplyvom všetkých ostatných, ktorí sa vás nezabudnú opýtať, odkiaľ ste, koľkýkrát ste v Srbsku a ako sa máte. A to aj v prípade, že si od nich budete napríklad len kupovať rožky. Ak im navyše poviete aspoň pár základných fráz v srbčine, budú sa na vás usmievať ešte širšie.

Čo vám na Srboch určite neujde, to je ich neuveriteľný nacionalizmus. A teraz nehovorím len o láske k Nolemu či srbských vlajkách všade možne. Hovorím o ich neotrasiteľnom presvedčení, že všetko je Srbsko. Tak sa kamarátka študujúca chorvátčinu dozvedela, že je to len odvodenina zo srbčiny a my ostatní, že Čierna Hora a Bosna sú tiež Srbsko, len si to nechcú pripustiť. Srbi svoju krajinu jednoducho milujú a ochraňuj ruka Pána kohokoľvek, kto by chcel smerom k nej utrúsiť krivého slovka.

Táto národná hrdosť sa prejavuje aj v kultúre. Napríklad v nedeľu bolo v múzeách veľa ľudí, dokonca aj starých, o barlách a na vozíčkoch. A nech prídete kamkoľvek, z reprákov bude hrať vždy len srbská hudba. A je jedno, či ste v nočnom klube alebo v obchodnom centre. K mojim najlepším zážitkom ale patrili dva večery v Kragujevaci, kedy sme v bare a na diskotéke natrafili na živé kapely. Ich pesničky sú skvelé! Melodické, hlasné a krásne. A keď sa k tomu pridá ich národný tanec, pri ktorom nestíhate sledovať nohy tanečníkov, zážitok je to eňo-ňuňo! Takže, drahí: Kragujevac, bar Barbarossa, vždy od štvrtka do soboty!

Čo sa nedá obísť, opomenúť, ale hlavne zabudnúť, to je srbské jedlo. Srbi ľúbia jesť. Ľúbia jesť veľa. A jedia dobre. Je prakticky jedno, čo si dáte, určite to bude chutné a lacné. Zelenina tam chutí ako zelenina, preto určite skúste šopský šalát. A tiež národné jedlo – pljeskavicu. Porcie sú tam obrovské, napr. kamarátkina polovičná porcia čevapčiči (ďalšie typicky srbské jedlo) obsahovala 6 mäsíčok a asi pol kila zemiakov. To všetko za nejaké 2-3 eurá. Hladom tam teda určite trpieť nebudete. A paradoxne, Srbi jedia neuveriteľne veľa, ale napriek tomu je väčšina z nich skutočne štíhla. Tučného človeka som za celý týždeň stretla asi dvakrát. Neviem, či je to tým, že potraviny sú tam v mnohých prípadoch oveľa kvalitnejšie než u nás alebo to má na svedomí ten ich neuveriteľný prístup k životu. Rozhodne ale objavili recept na dobrú náladu a spokojný život. V lámanej srbsko-slovensko-anglickej vete mi to vysvetlil jeden môj srbský kamarát: “Srbi neriešia nepodstatné veci. Škola, práca, peniaze, to všetko sú len druhotné záležitosti. Na čom skutočne záleží, to je láska, zdravie a rodina. Až keď budeš mať v poriadku toto, rieš si všetko ostatné.”

Amen.

Ivs

Advertisements

Dobro došli u Srbiju

VW1/source: pinterest.com/

Dnes je to presne týždeň, čo mňa a pár mojich spolupútnikov nejaké podobné vozítko vysadilo v Brne po piatich dňoch strávených v inom svete. A kým niektoré dovolenky si človek s odstupom času vybavuje len veľmi hmlisto, Srbsko zanecháva dojmy, ktoré sú trvalé a intenzívne.

Hoci Srbsko nebolo v zozname prioritných destinácií na vysokých priečkach, osud a moja písomná výrečnosť mi zaistili miesto v študentskom zájazde organizovanom Jihomoravským krajom. Príležitosť na nezaplatenie. Na moju chystanú cestu jeden kamarát zareagoval spôsobom: “Preboha, do Srbska? Veď tam nič nemajú!” A ja teraz po návrate hovorím – choďte sa na to srbské NIČ pozrieť. Pretože to NIČ je rozhodne NIEČO.

V zásade je jedno, či vás viac lákajú historické pamiatky alebo prírodné krásy, v Srbsku nájdete oboje. My sme strávili väčšinu času spoznávaním mesta Kragujevac a priľahlého regiónu Šumadija, na jeden deň sme sa potom zastavili v Belehrade. Táto oblasť v centrálnej časti Srbska má toho ale na obzeranie veru požehnane.

Hneď prvý deň ráno sme sa vybrali na obhliadku kláštora Manasija, Resavskej jaskyne a vodopádu Veliki buk.

Manasija je ortodoxný kláštor z 15. storočia, ktorý nájdete asi 2 km od mesta Despotovac a asi 80 km východne od Kragujevacu. Je to veľmi pekné, udržiavané a pokojné miesto, kde nepočuť nič okrem šumu stromov a občasného vtáčieho spevu. Kláštor obkolesujú hrubé kamenné hradby a do tunajšieho kostola sa baby dostanú len so zahalenými plecami a šatkou na hlave. Tá sa ale v Srbsku celkovo zíde pri návšteve viacerých miest.

Manasija.jpgKláštor Manasija

Zo súdka prírodných krás sú Resavská jaskyňa a vodopád Veliki buk. Určite sa ich oplatí vidieť, vybavte sa však teplým oblečením a pevnými topánkami (hlavne do jaskyne, kde je konštantná teplota 7°C a na niektorých miestach sa poriadne šmýka). Plus, pri vodopáde je reštaurácia, kde fantasticky varia.

Nature.jpgResavská jaskyňa a vodopád Veliki buk

Deň druhý a okružná jazda po Kragujevaci. Na tak malé mesto je tam pamiatok požehnane. Začíname pri niečom, čo sa volá Amidžin konak a je to jediná dodnes zachovaná stavba z dvorného komplexu princa Miloša Obrenovića. Nasledujú Starý kostol, prvá budova parlamentu, múzeum v Starej zlievárni, kostol Saborna crkva, prvé kragujevacké gymnázium, divadlo Joakima Vujića a spomienkový park Šumarice. Jeho centrálnym bodom je Múzeum 21. októbra, ktoré pripomína nacistický masaker troch tisícok obyvateľov v roku 1941. Úprimne vám poviem, ani fotiť sa mi tam nechcelo. Pretože keď si tam človek číta všetky tie listy na rozlúčku, ostane mu tak nejako neveselo z toho, čo sú na sebe ľudia schopní napáchať.

Kragujevac.jpgVľavo hore Gymnázium, v strede kostol Saborna crkva, vpravo jedna z budov v areáli továrne. Vľavo dole a v strede Starý kostol, vpravo ďalšia z budov továrne.

Muzej.jpg

Múzeum 21. októbra a dole najznámejší z pamätníkov spomienkovej cesty – Zlomené krídlo.

Tretí deň nás opäť vyhnal na cesty. Naším cieľom boli kláštory Studenica a Žiča a hrad Maglić.

Studenica bola úžasná. Nachádza sa asi 100 km južne od Kragujevacu a je umiestnená vysoko v horách (a teda prístupná po serpentínach, ktoré je lepšie zvládnuť s Kinedrylom). Všade úžasný pokoj, ticho a čistý vzduch. Zo všetkých kláštorov, ktoré sme videli, sa mi práve Studenica páčila najviac.

Studenica.jpgKláštor Studenica

Stredoveký hrad Maglić, resp. to, čo z neho zostalo, sa nachádza na zhruba 100 metrovom kopčeku nad riekou Ibar. Vezmite si poriadne topánky a šliapte hore, výhľad z neho je neskutočný. Vo svojich dobách plnil množstvo dôležitých funkcií, dnes je z neho milá stará ruina, stále sa ale môžete dostať do veží či na hradby.

Maglic.jpgMaglić

Kláštor Žiča je tiež pekné miesto. Prvýkrát sme tu natrafili aj jeho obyvateľky, dovtedy sme na nijakého mnícha či mníšku šťastie nemali. Kláštor založil v 13. storočí prvý srbský kráľ Štefan so svojím bratom sv. Sávom a v srbských dejinách zohral niekoľkokrát významnú úlohu. V priebehu 20. storočia bol viackrát výrazne zrekonštruovaný, posledná generálna oprava prebehla po roku 1987, kedy oblasť zasiahlo silné zemetrasenie. Znovu príklad peknej balkánskej a orientálnej architektúry a príjemného tichého prostredia.

Zica.jpgKláštor Žiča

Na štvrtý deň definitívne opúšťame Kragujevac a smerujeme do Belehradu, kam máme ale podľa predpokladov docestovať až večer. Po ceste totiž zastavujeme na ďalších zaujímavých miestach. Tými sú mauzóleum srbskej kráľovskej rodiny v Oplenaci, park Bukovičke banje v Arandjelovaci, Orašac – miesto vypuknutia prvého srbského povstania proti Turkom a jaskyňa Risovača. Večer prichádzame do Belehradu už pomerne dosť unavení.

Deň piaty, to je tour po Belehrade. Expresná tour, aby bolo jasné, pretože stihnúť Belehrad za jeden deň je naozaj nemožné. Začíname na Námestí republiky, absolvujeme prehliadku belehradskej Sabornej crkvi (pre mňa najkrajší kostol), kávu v najstaršej belehradskej kaviarni “Znak pitanja”, prechádzku po bohémskej štvrti Skadarlija, prehliadku pevnosti Kalemegdan a priľahlého parku, niekoľkých ďalších významných belehradských ulíc a objektov, budovy Parlamentu a prezidentského paláca a kostola sv. Marka. Celú prehliadku končíme v chráme sv. Sávu, ktorý je obrovský, krásny a už takmer sto rokov rozostavaný.  Keď ho dokončia, bude to najväčší pravoslávny chrám na svete, s plánovanou kapacitou až 10 000 veriacich. Tak si skúste predstaviť tú rozlohu.

Belgrade1.jpg

Belehradské pamiatky. Vľavo hore kaviareň Znak pitanja, dole v strede Národné divadlo, vpravo hore časť pevnosti Kalemegdan.

Belgrade3.jpgĎalšie časti Kalemegdanu, vpravo hore maľované domy vo štvrti Skadarlija, vľavo dole hotel Moskva, najkrajší belehradský hotel.

Belgrade4.jpg Vľavo hore budova parlamentu, v strede sídlo prezidenta, vpravo fontána vo štvrti Skadarlija. Vľavo dole kostol sv. Marka, vpravo chrám sv. Sávu.

Toto všetko a ešte oveľa viac je Srbsko. Dnes to bol len súhrn toho, čo sme videli a vidieť sa oplatilo, svoje dojmy vám sprostredkujem v niektorom ďalšom príspevku. Na záver ešte pár momentiek z belehradských ulíc. A trochu podrývačská otázka – nemáte chuť ísť sa tam pozrieť?

Ivs ♡

Belgrade2.jpg

.TRoGiR

suitcases0

/source: pinterest.com/

Hoci to spočiatku vyzeralo celkom nádejne, nakoniec mi tento rok opäť nevyšlo moje vysnívané Toskánsko ani fantáziu burcujúci Dubrovník. Z dvoch zásadných dôvodov je to ale dobré – po prvé si o nich môžem ďalej snívať beztrestne a bez poškvrny vlastnou skúsenosťou a po druhé, čo je rovnako dôležité, objavila som nové prekrásne miesto na zemi. Konkrétne Trogir.

Trogir je pomerne malé letovisko približne 30 km od Splitu. Malé sú aj miestne pláže, ktoré sú však podobne ako more neuveriteľne čisté. Gro letoviska tvoria hotely a apartmánové domy situované na pobreží chorvátskej pevniny. My sme bývali v hoteli Medena, čo je veľký a relatívne moderný hotelový komplex v tichej okrajovej časti. Na môj vkus možno až priveľmi tichej a okrajovej, keďže tam v čase nášho pobytu pred začiatkom hlavnej sezóny skapal pes. Ale zasa výhľad aj ubytovanie stáli za to a jedlo mali tiež dobré. Na svoje si prídu aj milovníci lietadiel, ktorí ich môžu vďaka letisku v Splite nepretržite a detailne pozorovať pri stúpaní a klesaní.

Trogir01.jpg

Samotné srdce Trogiru ale pochopiteľne leží inde. Konkrétne 7 km od hotela, v historickom centre mesta. To sa nachádza na malom ostrovčeku spojenom mostami s pevninou a s Čiovom, ďalším priľahlým ostrovom. Od roku 1997 je celá ostrovná časť Trogiru zapísaná v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Ak ste si nepriviezli vlastné auto, dostať sa do Trogiru môžete tromi spôsobmi: pešo, autobusom alebo lodným taxi, ktorý stojí 20 kuna na hlavu a je sám o sebe zážitkom. Ale ľudia, to musíte vidieť! Aj keby ste sa tam mali vypraviť len na jednodenný výlet. Trogir je totiž prekrásny. Poznáte takú tú typickú stredomorskú architektúru pozostávajúcu z bledých kamenných stavieb. Tu si jej v spojitosti s až gýčovo modrým morom a oblohou užijete dostatok. Pripravte sa na kamennými dlaždicami vykladané uličky, niekde tak úzke, že náš typický slovenský dobre stavaný Ďurko z Oravy by sa pri rozpažení rúk pokojne dotkol oboch strán. Na prístav, v ktorom kotvia najkrajšie a najdrahšie jachty, aké si dokážete predstaviť. Na vysoké palmy ako vystrihnuté z katalógov. Na množstvo maličkých obchodíkov, reštaurácií a cukrární. A tiež veľa ľudí, ktorým sa nevyhnete v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu.

Trogir04.jpg

Poviem vám, čo na Trogire očarilo mňa. Keď sme do centra prišli prvýkrát, bol už večer. Jasné, že som sa nadchýnala nad tým, aké je tam všetko pekné, vysvietené, ako tam pulzuje život, ale tou poslednou kvapkou, ktorá zabezpečila, že som sa zamilovala, bola jeho vôňa. Nikdy predtým som nebola na mieste, ktoré by tak krásne voňalo. Z každých dverí vychádzala vôňa iného jedla a miešala sa s vôňou mora, soli, leta a borovíc. Nič také som až doteraz nezažila. Pri takom zážitku človek hneď zabudne na všetky starosti a len nasáva ten úžasný vzduch. A poriadne vyhladne.

Trogir02.jpg

Apropos, jedlo. Dali sme si tam naozaj skvelú pizzu, ktorú sme kúpili na trhovisku, ale moje hlavné odporúčanie smeruje ku sladkostiam. Na Gradskej ulici nájdete cukráreň a kaviareň Đovani, kde majú výbornú zmrzlinu a ďalšie iné dobroty. V prvom rade som tam ale jedla najlepší ľadový koláč v celom svojom živote. S nostalgiou naň spomínam doteraz. Takže nech už sa tam vyberiete do ktorejkoľvek reštaurácie, som si istá, že vám bude chutiť. A na dezert si potom skočte do Đovani. 🙂

Ak vaše srdce piští po nákupoch, v Trogire nájdete aj obchody. A teraz nemyslím len tie šiatriny predávajúce otrasné gýčové suveníry, ktoré sú rovnaké vo všetkých letoviskách naprieč Európou (hoci tie sa tu pochopiteľne nachádzajú tiež, konkrétne na trogirskom trhovisku).  Myslím normálne predajne s oblečením, obuvou a vkusnými predmetmi na pamiatku. Najmä teda obchodov s topánkami je tam na taký malý priestor až neuveriteľne veľa. A úplne všade berú karty, takže no stress s hotovosťou.

Trogir05.jpg

Čo dodať na záver? Trogir je zážitok, ktorý sa prežíva všetkými zmyslami. Oči sa popasú na jeho kráse. Ušiam bude lahodiť šum mora a ľudských hlasov, ktoré ale nepôsobia rušivo. Nos a jazýček sa potešia pri ochutnávaní a oňuchávaní miestnych špecialít. A pokiaľ ide o ruky, skúste si ohmatať kamene na jednotlivých budovách alebo sa prejsť bosí po vyhriatej dlažbe, ktorá je krásne hladká. A keď ešte prehodíte pár slov s priateľskými a dobre naladenými domácimi, garantujem vám, že budete spomínať len v dobrom.

 

Ivs ♥

Londýnske libôstky

London/source: pinterest.com/

Minulý mesiac som strávila šesť krásnych dní v Londýne. A neboli krásne len preto, že nepršalo (čo je na Londýn mimoriadne nezvyčajné), ale tiež preto, že tam človek načuchne dosť odlišným spôsobom života. A tak som sa rozhodla s vami podeliť o to, čo sa mi na Londýne mimoriadne páčilo a čo by prípadne mohlo pri nejakej ceste za tamojšími krásami inšpirovať aj vás.

1. Britské spôsoby.  Praví obyvatelia Británie sú slušne vychovaní. Nech prídete kamkoľvek, predavačky, recepčné, pokladníci, upratovačky, všetci vás pozdravia, opýtajú sa, ako sa máte, poďakujú. Vodič metra vám veľmi slušne oznámi, prečo vlak zastal medzi stanicami a ospravedlní sa vám za meškanie, príp. pri výlukách poradí najlepší spôsob ďalšej prepravy. Hlásenie vás navyše upozorní, aby ste si pri vystupovaní dávali pozor na medzeru medzi vlakom a nástupišťom. Keď do niekoho nechtiac vrazíte, dotyčný sa vám ospravedlní, že vám stál v ceste. Policajti vás na požiadanie vyfotia alebo vám na svojom telefóne ukážu cestu k pamiatke, ktorú sa pokúšate nájsť (dokonca aj keď práve zatýkajú podozrivého, čo je situácia, ktorú som videla na vlastné oči). Týždeň v spoločnosti, kde funguje elementárna ľudská slušnosť, bol osviežujúcim spestrením stredoeurópskeho života, v ktorom máme tendenciu podozrievavo hľadieť na každého, kto sa napríklad bezdôvodne usmieva na ulici.

2. Bicyklovanie. Na bicykel som sa posadila asi po ôsmich rokoch a čuduj sa svete, nebolo to v nejakej ospalej vieske, kde prejde raz za hodinu hrdzavá karosa a tri zánovné felície. Na dve kolesá som sa odvážne vybrala priamo v drsnej a opačne orientovanej londýnskej premávke. I keď som sa tam vlastne ocitla nedopatrením, pretože pôvodným zámerom bolo pokochať sa zo sedadla krásami Hyde Parku, nakoniec to bol jeden z najlepších tamojších zážitkov. Londýn má skvelo prepracovaný systém prenájmu bicyklov. Za 2 libry si vyzdvihnete bicykel v ktoromkoľvek stojane v meste a keď sa prepravíte, kam potrebujete, jednoducho ho zasa v ktoromkoľvek stojane necháte. Ak vám praje počasie, nie je nič krajšie, než vychutnávať si nádherný Londýn s vetrom vo vlasoch.

3. Southbank book market. V bezprostrednej blízkosti britského Národného divadla sa pod mostom nachádza priestor, v ktorom prebieha Southbank book market. Ponuka je tu naozaj bohatá a ak máte vzťah ku starým knihám, ktoré svoj príbeh začali písať u niekoho pred vami, ste na správnej adrese.

4. Stanica King’s Cross. Do King’s Cross som sa zamilovala! Jednak tam človek vôbec nemá pocit, že je na železničnej stanici, lebo je tam čisto a útulne, druhak je krásne architektonicky riešená, tretiak tam je vynikajúce bistro s názvom Giraffe stop, v ktorom majú skvelé jedlo za rozumné ceny a štvrtak promptne zareagovali na úlohu, ktorú stanica zohrala v knižkách o Harrym Potterovi a spravili z toho atrakciu. Konkrétne tam nájdete obchod so suvenírmi Harryho Pottera (kde si môžete kúpiť napríklad aj naozajský Voldemortov prútik), ale hlavne vozík so sovou a s kuframi, ktorý sa vnára do steny pod nápisom 9 ¾ a pri ktorom sa môžete odfotiť spolu so šálom vami zvolenej rokfortskej fakulty. Ten vám navyše bude pridŕžať ochotný pomocník, aby to vyzeralo, že vám povieva v behu proti stene. Pre nadšených fanúšikov potterovskej ságy dokonalé!

5. Windsor castle. Za touto pamiatkou si človek musí síce z Londýna trošku odskočiť a ani to vstupné nie je najlacnejšie, rozhodne však ten čas ani peniaze nebudete ľutovať. Je to jeden z najkrajších zámkov, ktoré som mala možnosť vidieť. A Windsor je tiež rozkošné malé mestečko, ktoré si človek zamiluje od prvej sekundy.

6. Britskí hrdinovia. Briti dokážu vyťažiť aj z neexistujúcich hrdinov. Za príklad nám poslúži Sherlock Holmes. Tomuto nikdy neexistujúcemu človeku je zasvätené celé múzeum a priľahlý obchod so suvenírmi, niekoľko barov a reštaurácií a prakticky celá Baker street vrátane stanice metra. Paddington bear má vlastný obchod na paddingtonskej stanici. V obchodoch dostať kúpiť sladkosti Willyho Wonku. O Harrym Potterovi sme už hovorili….no schválne, koľko múzeí Osmijanka ste navštívili? A koľko obchodov je venovaných osobe Jurka Jánošíka, ktorý dokonca fakt žil? Tak od oka, asi zero.

7. Farby. Londýnčania sa toho neboja. Červené poštové schránky, doubledeckre a telefónne búdky. Obrovský modrý kohút na Trafalgar square. Tower bridge natretý na azúrovo. Pre človeka zvyknutého na šeď slovenských ulíc je to doslova kultúrny šok. A tiež možnosť zistiť, že jeho oči dokážu rozoznať viac odtieňov, než si pôvodne myslel.

8. Bezplatné vstupy do múzeí. No comment.

9. Absolútna oddanosť klubu. Ocitla som sa na štadióne Arsenalu pár hodín pred domácim zápasom. A viete, čo som tam videla? Už v tom čase tam všade postávalo kvantum ľudí v klubových dresoch, šáloch a inej povinnej výbave verného fanúšika. Na uliciach sa rozkladali stánkari so suvenírmi, jedlom, nápojmi, dresmi a darčekovými klubovými predmetmi. Na domoch viali klubové vlajky. Takto sa fandí. Verne a vytrvalo. Nie ako u nás – fandím, keď sa darí, titulujem prímermi na pohlavné orgány, keď sa darí menej.

10. Parky. Krásne, veľké, udržiavané, multifunkčné a dostupné. Kusy dokonalosti a prírody v inak stopercentne mestskom prostredí. Toto je vec, ktorá chýba našim mestám.

Je samozrejmé, že boli aj veci, ktoré ma v Londýne zas až tak neohúrili. Ale o tom možno niekedy inokedy. Ponechajme tento post zasvätený tým krajším stránkam najkozmopolitnejšieho európskeho mesta, v ktorom sa spája moderný duch s tradíciami a odkazom monarchie. Pretože lesk kráľovskej rodiny sa nad týmto priestorom vznáša priam hmatateľne. A možno to z Londýna robí Londýn.

Ivs

I dream a dream

O pár mesiacov sa chystám na splnenie jedného svojho cestovateľského sna. Určite sa tu objavia nadšené dojmy, to je istá vec. Okrem neho mám ale slušnú kôpku iných túlacích snov a rozhodla som sa im venovať tento príspevček. Z kategórie “pobyt na dlhšie” ma najviac páli týchto päť:

1. Francúzska Polynézia

Polynesia.jpg

Neverím, že je niekde takéto tyrkysové more! A neuverím, kým neuvidím!

2. Nórsko

Norway.jpg

Platonicky milujem Škandináviu a najviac Nórsko. Lebo tam majú fjordy a túto krásnu aurorku na oblohe. A tiež, lebo tam žije Harry Hole. Čo by už len na takej krajine mohlo byť zlé.

3. Toskánsko

Tuscany.jpg

Olivy, víno, talianska zmrzlina, talianske jedlá, taliansky vzduch, Taliansko v jeho najrýdzejšej podobe. Pôjdem! A nevrátim sa, kým durchom nepresiaknem talianskym la dolce vita.

4. Provence

Provence.jpg

Provence, to je koncentrát krásy. Levanduľa, Stredozemné more, panorámy. St. Tropez, Cannes a Marseille. Koncentrácia tých najdôležitejších a najbohatších ľudí na svete. Plus ja, lebo ja zapadnem všade.  ☺

5. Nový Zéland

Zealand.jpg

A nie preto, že sa tam točil Pán prsteňov. Jednoducho je tam krásne a ja to chcem vidieť. Najlepšie čo najskôr, nech sa zo spomienok môžem tešiť ešte dlho dlho predlho.

Svet je krásny!

Ivs ♥