O dievčatku, ktoré prehltlo oblak veľký ako Eiffelova veža

Romain

Vitajte späť na mojom blogovom občasníku. Všetkým verným čitateľom ďakujem, že mi zachovali priazeň (díky, mami!) a ak to náhodou číta aj niekto iný, vitaj, moja milá zblúdilá duša.

Dnes vám chcem porozprávať o knižke, ktorú by ste si mali prečítať za určitých podmienok. Konkrétne týchto:

  • páčia sa vám príbehy, ktoré nie sú priame a predvídateľné
  • dokážete oceniť fantáziu, ktorá presahuje tú vašu
  • nenahnevá vás, ak sa prácne s niečím zmierite len preto, aby ste na konci zistili, že je to ešte celé úplne inak
  • ste pripravení nechať sa dojať

Knižku O dievčatku, ktoré prehltlo oblak veľký ako Eiffelova veža napísal Francúz Romain Puértolas, čo sa mi zdá príznačné, pretože mi vyložene pasovala do francúzskej literatúry. Rozpráva príbeh mladej Providencie, ktorá si adoptuje choré dievčatko z Maroka, aby mu poskytla milujúci domov a potrebnú modernú liečbu. V deň, keď si má po Zaheru letieť, však všetky lety zrušia kvôli oblaku popola z islandskej sopky a Providencia sa zúfalo pokúša nájsť iný spôsob, ako sa k dcérke dostať. To ju privedie až k tajomnému Majstrovi Hu, ktorý tvrdí, že ju naučí lietať. Providencia sa púšťa po tejto prazvláštnej ceste s neistým výsledkom, na konci ktorej ju čaká malá Zahera. Ale čo ak je to všetko ešte nejakým spôsobom komplikované?

Knižka s tak zvláštnym názvom zrejme ani nemôže byť úplne jednoduchá. Musím priznať, že práve ten názov spolu s krásnou obálkou slovenského vydania boli prvé veci, ktoré ma na tomto románe upútali. Keď som sa potom začítala do anotácie, mala som isté pochybnosti, či je to kniha pre mňa, ale rozhodla som sa dať jej šancu. A dobre som urobila.

K tým pochybnostiam sa, ak dovolíte, ešte vrátim. Musím totiž priznať, že sa ma držali ešte aj prvých pár kapitol. Dosť dobre som nechápala, čo sa mi autor snaží povedať. Že keď sa francúzska poštárka rozhodne lietať, tak proste poletí? Potom som sa ale rozhodla, že to prijmem, ako to je a od toho momentu ma knižka začala vyslovene baviť. Na každej strane som nachádzala nové a nové magické veci, veci akoby vystrihnuté z rozprávok. Jedna neuveriteľná historka striedala druhú a ja už som knižku mala pekne zaškatuľkovanú v súkromnej kategórii próza s prvkami nadprirodzena. Lenže potom prišla posledná kapitola a tá to všetko vysvetlila, upratala a vpratala späť do bežnej ľudskej reality. No nie je čarovné, že knihy majú schopnosť zvrátiť celkové vnímanie na pár stranách? No je.

Knižka O dievčatku, ktoré prehltlo oblak veľký ako Eiffelova veža mi v niečom pripomínala moju milovanú knihu Babička pozdravuje a omlouvá se od Fredrika Backmana. Možno prítomnosťou rozprávkových prvkov, možno tým dobrým pocitom, ktorý som počas čítania mala a možno trochu aj nezlomnosťou postáv oboch diel. A celkom určite aj tou trochou smútku umne primiešanou do deja.

Čo teda ešte dodať k predmetu dnešnej recenzie? Je to knižka pomerne útla svojim rozsahom, ale mohutná svojim príbehom. Ak vám rovnako ako mne pri čítaní fantázia maľuje pred očami obrazy toho, o čom práve čítate, s touto knižkou si zalietate v oblakoch, prejdete sa po africkej púšti, budete pozorovať hviezdnatú nočnú oblohu a posedíte si v kresle poctivého holiča zo starej doby. Čo si však odnesiete predovšetkým, to je pocit z dobre napísanej knižky a radosť, že ste na ňu natrafili. Aspoň u mňa to tak bolo. 🙂

Preto nemôžem inak, len odporúčať túto knižku ďalej. Je to pútavé, je to milé, je to dojemné, je to prekvapivé. Francúzskym autorom sa toto kúzlo akosi prekvapivo dobre darí. A ja idem poškuľovať po ďalšej Puértolasovej knižke – jeho debute s rovnako podivným názvom Neobyčajné putovanie fakíra uviaznutého v skrini z IKEA. Idete do toho so mnou?  🙂

Ivs

Smrť a iné okamihy môjho života

Niedlich

Zdá sa vám niekedy, že je váš život príliš nudný a chcelo by to nejaké oživenie? Myslíte si, že by tým oživením mohla byť smrť? Konkrétne pán Smrť v úlohe najlepšieho kamaráta? Tak to by ste si mali prečítať knižku Smrť a iné okamihy môjho života od nemeckého autora Sebastiana Niedlicha.

Tento román s podtitulom Čierna komédia o vážnych veciach rozpráva životný príbeh Martina, ktorý sa ako malý chlapec pri smrteľnej posteli svojej babičky stretáva so Smrťou. Martin z toho pochopiteľne nie je až tak veľmi nadšený, Smrť je naopak veľmi šťastný, že ho konečne niekto vidí a počuje. Postupne sa medzi oboma buduje zvláštny vzťah podobný priateľstvi a Smrť prenáša na Martina niektoré zo svojich schopností, čo však obyčajnému človeku občas pekne komplikuje život. Na stránkach knižky sledujeme jednotlivé fázy vývoja Martinovho vzťahu k zvláštnemu priateľovi, jeho snahy o prekazenie plánov, zvrátenie behu udalostí a predurčeného osudu, ale aj osobné drámy, s ktorými sa musí vyrovnávať.

K tejto knižke som sa dostala vlastne náhodou, zaujala ma jej veselá žltá obálka a popis, ktorý nevyzeral úplne márne. Rozhodla som sa dať jej šancu, aby som si trochu rozšírila obzory a prečítala si niečo od nemeckého autora, čo zväčša nerobím. A okrem toho som bola zvedavá, ako postavu Smrti poňal iný autor než Terry Pratchett, stvoriteľ vynikajúceho Smrťa obývajúceho Zeměplochu (nikto ma neprinúti použiť slovo “Plochozem”).

A čo som zistila? Že je to knižka priemerná. Prečítala som ju na jeden záťah za pár hodín, čo naznačuje, že sa číta naozaj ľahko. Niedlich píše zaujímavo, dialógy znejú normálne a realisticky, opisy nie sú prehnané, hlboké filozofické úvahy tu na vás nečíhajú na každej strane, aj keď by sa to možno od takejto knihy očakávalo. Namiesto toho sledujeme myšlienkové pochody Martina, ktorý sa snaží nejako vyrovnať so všetkým, čo sa okolo neho deje, hoci si na to vždy nezvolí ten najlepší možný spôsob. Na druhej strane nejde o žiadny prelomový román, ktorý by sa mal okamžite zaradiť do učebných osnov. Je to taká tá kniha, čo neurazí, ale veľmi pravdepodobne ani prehnane nenadchne.

Martin ako postava bol aspoň pre mňa pomerne zaujímavý. Výnimočným ho robí práve jeho vzťah k Smrti a s tým súvisiace udalosti. Napriek tomu sa snaží ako môže, aby prispel všetkými svojimi silami k tomu, čo považuje za správne. To sa však často Smrti nepáči, čím dochádza ku konfliktom medzi oboma protagonistami. Dokázali by ste sa nečinne prizerať, ako sa utopí malé dieťa, len preto, že vám Smrť povedal, že je to jeho osud? Alebo by ste sa tomu pokúsili zabrániť? Martin je z druhej kategórie. Cítiť z neho človečinu a dobré srdce. Smrť takisto nie je zlý, vystupuje skôr ako neutrálna postava. Opakovane zdôrazňuje, že nerozhoduje o tom, kto zomrie a kto prežije, len plní svoju úlohu prevádzača duší. Na rozdiel od Martina je pomerne stály, neprechádza žiadnym väčším prerodom. Martin sa pochopiteľne s pribúdajúcimi rokmi vyvíja, čo vytvára ďalší kontrast medzi oboma postavami.

Moje celkové hodnotenie je teda viac-menej pozitívne. Nie je to knižka, z ktorej by niekto padol na zadok, má ale zaujímavý námet. Človeku pri nej môže napadnúť veľa rôznych otázok. Ten humor, ktorý by som čakala od čiernej komédie, bol skôr nenápadný. Rozprávanie v prvej osobe celý príbeh zľudštilo a podľa mňa knižke dosť pomohlo. Smrť a iné okamihy môjho života teda hodnotím ako oddychové čítanie, ktoré vám môže, ale nemusí vyplniť čas. Ak si ho prečítate, fajn. Ak si ho neprečítate, určite neprídete o nič zásadné. Ako som spomínala vyššie, je to skôr priemerná knižka, než veľdielo. A tak to nechávam na vás – prečítajte si ju alebo nie. Násilím tlačiť vám budem iné knižky.  🙂

Ivs ♥

Podstata všetkých vecí

Gilbert

Elizabeth Gilbertová je v našich končinách známa hlavne ako autorka autobiografického bestselleru Jedz, modli sa a miluj, ktorý pred pár rokmi čítal hádam každý. Román o tom, ako hľadala samu seba skrz obžerstvo v Ríme, meditácie v indickom ašrame a lásku na Bali, bol vcelku milým pohľadom do jej života. Dokopy nič ale neprezradil o jej schopnosti podať čitateľom príbeh, ktorý vzišiel z fantázie. To sa zmenilo vydaním jej knižky Podstata všetkých vecí, vlani preloženej aj do slovenčiny.

Podstata všetkých vecí je historický román, ktorý sleduje osud hlavnej hrdinky Almy Whittakerovej a jej príbuzných v priebehu 18. a 19. storočia. Alma sa narodí do dobre situovanej rodiny a počas svojho života sa stáva zanietenou a uznávanou botaničkou. Okrem brilantného mozgu však do vienka dostala aj dosť pohnutý osud, ktorý jej najmä v neskorších rokoch života uštedrí mnoho rán v podobe úmrtí blízkych ľudí, nevydareného manželstva a následnej snahy o nájdenie odpovedí. Toto všetko sa odohráva na pozadí vrcholiacej koloniálnej nadvlády a prevratných objavov na poli vedy, ktoré zásadne ovplyvňujú život Almy i jej najbližších.

Medzi dočítaním tejto knižky a napísaním recenzie som si dopriala istý čas na rozmyslenie, pretože som tak úplne nevedela, čo o tomto románe vlastne povedať. Po niekoľkých týždňoch ale zisťujem, že to stále neviem… Nie, že by sa mi Podstata všetkých vecí nepáčila. Je to ale taký neurčitý pocit páčenia sa, skôr tušenie ako vedomie, pretože neviem vypichnúť nič konkrétne, čo by ma zaujalo.

Gilbertovej autorský štýl je fajn, ale skôr v takom duchu, že tam človeka nič nevyrušuje. Podľa môjho skromného názoru nevyniká nijakými signifikantnými znakmi, ktoré by človeku hneď udreli do očí a vedel by podľa nich Gilbertovej dielo okamžite identifikovať medzi inými. Postavy pre mňa tiež neboli ničím výnimočné. Pôsobili skôr obyčajne a tuctovo. Na Alme som napríklad dokázala obdivovať iba jednu vec – jej skutočnú vášeň pre botaniku a zanietenie, s akým sa jej venovala. Jej životný príbeh, hoci nepochybne zaujímavý, vo mne však nedokázal prebudiť enormné nadšenie. Nedostavila sa zvedavosť, o čom bude nasledujúca kapitola, ani napätie či smútok, ktoré dokážu vyvolať iné knihy.

Zhrnula by som to teda asi takto – Podstata všetkých vecí nie je vôbec zlá knižka. Je to príjemný román (v slovenskom vydaní aj krásne spracovaný), pre mňa však nebol ničím výnimočný a mám také tušenie, že po nejakom čase si budem vedieť spomenúť len na to, že bol o botanikoch. Škoda toho.

Ivs ♥

Nikdykde

Neverwhere

Neil Gaiman je láska. Svoje srdce síce nedávam ľahko, tento pánko si ho ale právom zaslúžil. A stačili mu na to len dve knihy. O druhej z nich to bude dnes. Wueeeej!

O čom teda rozpráva knižka s tajomným názvom Nikdykde? Zistíte v nej, že pod Londýnom, pulzujúcim veľkomestom, ktoré máme všetci tak radi, existuje ďalšie, podstatne zvláštnejšie miesto – Podlondýn. V ňom nažívajú nezvyčajní ľudia a bytosti, ktoré riešia úplne iné starosti než bežní smrteľníci. Veľkou náhodou sa na tomto mieste ocitá aj Richard Mayhew, najvšednejší zo všetkých všedných ľudí. Spolu s partičkou nových priateľov sa púšťa do boja o prežitie a zároveň záchranu svojho starého života. Ak chcete vedieť, ako to s Richardom a ostatnými dopadne, budete si to musieť prečítať, pretože odo mňa sa to nedozviete. Cool, že?  🙂

Na fantasy knižkách je super jedna vec. Teda, je na nich super oveľa viac vecí, ale ja chcem teraz vypichnúť jednu – spisovateľ pri ich písaní nemusí nijakým spôsobom obmedzovať svoju fantáziu. Môže vytvoriť svet, aký chce. Bytosti, aké mu len napadnú. Situácie, vynálezy, zákony, dokonca i fyzikálne javy môžu fungovať podľa jeho najodvážnejších predstáv. A ja mám pocit, že Gaiman toto perfektne využíva. Z mojich obmedzených skúseností s ním som nadobudla dojem, že mu všetko tak nejako pekne zapadá do seba. Rozoberme si to postupne…

Podlondýn je zaiste mimoriadne zaujímavé miesto. Zahŕňa predovšetkým kanalizačné potrubia, trasy a nepoužívané stanice metra, podzemné priestory, pivnice a opustené budovy. Pri tom všetkom si podvedome vybavíte samé nie veľmi príjemné veci – myši a potkany, špinu, zápach kanalizácie, blato, dažďovú vodu, tmu, neporiadok. A toto všetko je v Podlondýne bezpochyby prítomné, Gaiman to však dokázal zaonačiť tak, že vo vás neprevládajú negatívne vnemy, ale skôr pocit tajomna a zvedavosť, kam vás ďalšie riadky zavedú. Podľa mňa si teda zvolil prostredie veľmi šikovne. Možnosti takéhoto priestoru sú prakticky neobmedzené, lebo úprimne – kto z nás vie so stopercentnou istotou potvrdiť, ako to tam dole vyzerá? Môžeme si byť naozaj skutočne istí, že nám pod nohami nebehajú baróni zo šestnásteho storočia alebo partička zabijakov, ktorí sú vo fachu od dôb prenasledovania prvých kresťanov?

Čo nás privádza k bodu číslo dva – postavám. Gaiman si pre Nikdykde ani nemohol zvoliť lepší kontrast, než je ten medzi Richardom (mladý, prakticky uvažujúci úradník, pôvodom z malého mesta, zasnúbený, bez poriadnych záľub či priateľov) a obyvateľmi Podlondýna – starodávnymi šľachticmi, kupcami, vrahmi, ľuďmi so zvláštnymi schopnosťami, mníchmi či nadprirodzenými bytosťami. V prostredí, kde je všetko možné a kde sa úvahy jednotlivých postáv točia najčastejšie okolo snahy udržať sa pri živote, dostáva Richardov pragmatizmus poriadne na frak. Zrazu nič nefunguje podľa zaužívaných zvyklostí. Jedna zlá voľba môže znamenať koniec. Toto všetko sú super predpoklady na to, aby sa človek postavám dostal pod kožu a zároveň si k nim vytvoril vzťah. A ten si rozhodne ku každej z nich vybudujete. Prežijete si sympatie, smútok, nádej, držanie palcov, sklamanie, preklínanie, rozčarovanie i radosť. Na také útle dielko pomerne slušná nádielka. Ale znovu – je to len známka dobrej knižky a dobrého autora.

Bod tretí – spracovanie. Nikdykde som čítala v českom preklade, bol veľmi dobrý. Česi sú vôbec na preklady fantasy dosť šikovní. Možno tak úplne nerozumiem ich zvyku prekladať mená hrdinov (Albus Brumbál, riaditeľ vychýrených Bradavíc, je priam ukážkovým príkladom), po čase sa na to ale asi dá zvyknúť. A tak vám už potom Lady Dvířka ani nepríde ako ten najväčší prúser, pretože máte kopu roboty s inými aspektami knižky. Gaimanov štýl je každopádne veľmi “čtivý” a tak nemáte príležitosť nudiť sa. To však už pri dĺžke tohto textu neviem garantovať ja, preto radšej končím a ostávam s pozdravom – nashle příště a vy, pán Gaiman, píšte!

Ivs ♥

Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti

Lagercrantz

Ak sa z niečoho stane fenomén, a je úplne jedno, či sa jedná o knižnú sériu, film, alebo počítačovú hru, skalní fanúšikovia ťažko nesú, keď zásahom krutého osudu prídu o ďalšie pokračovania. Ešte ťažšie ale nesú, keď sa na ich milované dielo snaží nadviazať iný tvorca a posunúť ho ďalej. Čo bol pre mňa presne prípad Millenia. Pôvodnú trilógiu od Stiega Larssona mám naozaj veľmi rada, všetky tri knižky som zhltla prakticky na posedenie. Preto som sa k informácii, že sa nejaký pán po smrti Larssona pustil do písania štvrtej knihy, stavala pomerne skepticky. Čo vysvetľuje, prečo idem s recenziou na Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti až teraz, keď už všetko haló okolo knihy opadlo. Čo ma nakoniec popchlo k jej čítaniu? Šuškanda, že sa chystá piaty diel a tiež to, že knihu nikto v mojom okolí nezhejtoval.

A tak sa už po štvrtýkrát stretávame s ostrieľaným novinárom Mikaelom Blomkvistom a svojráznou hackerkou Lisbeth Salanderovou. Naši hrdinovia rozmotávajú nitky prípadu, do ktorého sú zamotané svetové vedecké kapacity, tajné služby, popredné technologické firmy, zločinecké skupiny i autistický chlapec. Lisbeth s Mikaelom sa potýkajú s problémami kyberútokov, priemyselnej špionáže či tlaku mediálnych koncernov, aby opäť raz očistili spoločnosť od grázlov a naničhodníkov rôzneho druhu. Toľko k náčrtu deja, ktorý je aj tentokrát spoiler-free, prechádzame plynulo k mudrovaniu.

Davida Lagercrantza treba pochváliť za vydarenú knižku a dôstojné pokračovanie originálnej trilógie. Hlavné postavy zostali rovnako sympatické, i keď som mala dojem, že dostávali menej priestoru, než tomu bolo v predchádzajúcich knihách. Lisbeth však ostala záhadnou dievčinou s pošramotenou minulosťou, vlastnými pravidlami a až geniálnymi hackerskými schopnosťami. Mikael stále reprezentuje zásadového novinára, ktorý sa nebojí konfrontácie a za pravdou sa ženie občas až fanaticky. Za ústredným duom nezaostávajú ani ostatné postavy, kladné či záporné. Všetky sú dobre vymyslené a sú opísané tak, že si ich reálne dokážete predstaviť. A adekvátne tomu obľúbiť alebo odsúdiť.

Lagercrantzov spisovateľský štýl je príjemný, text sa číta hladko, bez viet alebo výrazov, ktoré by bili do očí. Žiadne trápne pocity z vyumelkovanosti či prehnaného pátosu, za čo treba určite pochváliť aj prekladateľa – slovenské vydanie bolo spravené naozaj dobre. A vďakabohu aj v dizajne pôvodných kníh, takže to v knižnici bude pekne vyzerať.

Celý príbeh bol zaujímavý, a hoci mal trochu pomalší rozbeh, ani chvíľku som sa pri ňom nenudila. Celkovo ide o dobre napísanú detektívku, miestami trošku komplikovanú. V záplave ostatných detektívok sa však určite nestratí. Millenium bolo na štarte módnej vlny známej ako severské krimi a Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti je viac ako slušným rozšírením celej série. Dajte knižke šancu, odporúča vám to jedna z jednej miestnej autorky recenzií.  🙂

Ivs ♥

Láska v Římě

lamprell

Mám priznanie, ktoré vás možno bude šokovať, ale v kontexte dnešnej recenzie je jednoducho nevyhnutné – páčia sa mi romantické príbehy. Nepredstavujte si však, že som kvôli tejto svojej záľube neustále očami prilepená k textom Danielle Steelovej alebo Táni Keleovej – Vasilkovej. Mne sa totiž páčia romantické príbehy, ktoré sú zároveň dobre napísané a môžem ich s pokojným svedomím odporúčať ďalej. Čo je presne prípad Lásky v Římě z pera Marka Lamprella.

K tomuto románu som sa dostala v podstate náhodou. O pár týždňov sa chystáme do Ríma a ja som sa chcela naladiť čítaním nejakej knižky odohrávajúcej sa v jeho kulisách. Google a internetové rebríčky mi samozrejme odporúčali hromadu klasík typu Moraviovej Rimanky alebo Gravesovho románu Ja, Claudius. Potom som však na e-shope narazila na ružovú obálku Lásky v Římě a usúdila som, že román zo súčasnosti bude pre mňa lepšia cesta. Najmä ak už podľa popisu vyzeral zaujímavo.

Láska v Římě prináša príbeh niekoľkých rôznorodých postáv. Mladá študentka Alice prichádza do Ríma, aby cez prázdniny a pred blížiacou sa svadbou ešte prežila niečo nezabudnuteľné. Znudená manželská dvojica sem cestuje s úmyslom vypátrať dodávateľa pre prestavbu svojho domu. A Constance s Lizzie sa do Ríma vracajú po rokoch, aby tu rozprášili popol Constancinho zosnulého manžela. Tri zdanlivo nesúvisiace príbehy, ktorých hrdinovia si v Ríme prežívajú nečakané drámy a stretnutia, sa nakoniec prekvapivo spoja a román tak demonštruje rôzne podoby a štádia lásky.

 Uvažovala som nad tým, prečo na mňa táto knižka zapôsobila tak pozitívne. Príbeh nie je výnimočný do tej miery, že by vám nedal spávať. Postavy, hoci väčšinou milé, človeku síce nelezú na nervy, zároveň sa do nich ale nezblázni, ako je tomu pri iných knihách. Opisy Ríma sú skôr symbolické. Tak čím to je, že sa mi pri čítaní Lásky v Římě rozlieval po duši ten “feel good” pocit?

Zrejme to bude kombináciou všetkých vyššie uvedených vecí, ktoré sa v knihe navyše stretli s veľmi príjemným autorským štýlom a literárnym prejavom. Nejde o žiadnu gýčovitú romancu, pri ktorej by ste sa cítili trápne. Naopak, ide o veľmi milý a pozitívnymi vecami presiaknutý román. Je tu Rím ako nenásilná, ale dôstojná kulisa príbehu. Postavy nie sú zbytočne idealizované, ale prejavujú svoje chyby, slabosti a životné zlyhania, čo z nich robí reálnejšie a uveriteľnejšie bytosti. Jednoduchý, no pútavý príbeh zaujme tým, že sa skutočne môže odohrávať v stovkách miest po celom svete. Žiadne bombastické drámy, len pekný ľudský život so svojimi hrboľmi na ceste. Myslím, že toto všetko priblíži Lásku v Římě čitateľom. Ak sú iné knihy Marka Lamprella rovnako dobré (alebo na mňa aspoň dokážu rovnako pozitívne zapôsobiť, pretože objektívne za dobré nemusia byť považované), teším sa už teraz, keď si niektorú z nich prečítam. A vy to môžete tiež skúsiť, ak to po dočítaní týchto mojich riadkov uznáte za vhodné.

Ivs ♥

Warren Trinásty a Vševidiace oko

warren

Warren Trinásty a Vševidiace oko od Tanie del Rio je výborná detská knižka pre dospelého čitateľa. A tu by som vlastne mohla skončiť. Keďže ale určite všetci trváte na podrobnejšom rozbore, máte ho mať.

Ak disponujete čo i len malým estetickým cítením, do Warrena sa musíte zamilovať. Prvé, čo vám pri tejto knižke udrie do očí, je totiž jej spracovanie. Je sprevádzaná prekrásnymi ilustráciami, ktoré dokážu človeka doslova pohltiť, napriek tomu, že nevyužívajú celé farebné spektrum. Vynikajúco si tak dokážete predstaviť postavy a miesta popisované v texte. Warren Trinásty a Vševidiace oko je naozaj doslova pastvou pre oči. Za čo sú u knižiek, a pri tých detských zvlášť, bezpochyby body navyše.

Za vizuálnym spracovaním však nezaostáva ani príbeh. Ten sa točí okolo Warrena Trinásteho, malej siroty, ktorej leží na pleciach celá práca okolo upadajúceho rodinného hotela. Život mu navyše komplikuje aj krutá teta Anakonda, bažiaca po Vševidiacom oku – tajomnom poklade, ktorý je podľa legendy v hoteli ukrytý. Čoskoro sa chýr o poklade rozkríkne široko-ďaleko a do hotela prichádzajú celé zástupy hľadačov dychtiacich po bohatstve a sláve. Pre Warrena a jeho priateľov odštartujú preteky s časom a bláznivá snaha nájsť Vševidiace oko skôr než všetci ostatní.

Myslím, že už z popisu deja musí byť všetkým jasné, že Warren Trinásty a Vševidiace oko má potenciál byť dobrou knihou. Nájdete tam prvky dobrodružstva predstavované naháňačkou za  pokladom. Prostredie tajomného starodávneho hotela tvorí výbornú kulisu príbehu, ktorý sa na stránkach odvíja. Temné zákutia, tajné chodby, záhadný labyrint, miestečká prístupné len domácim. Nádhera. AJ postavy sú výborne vymyslené. Je tu malý a škaredý Warren, ktorý ale zaručene vzbudí sympatie čitateľa. Krutá a pomstychtivá teta Anakonda predstavuje miestneho záporáka. Láskavý učiteľ, pomotaný strýko, tajomný človek v obväzoch či čudo z kotolne skvelo dopĺňajú celú partiu a prinášajú do príbehu ďalšie prekvapivé prvky, ktoré fungujú.

Z predchádzajúcich riadkov je dosť zrejmé, že som bola z Warrena Trinásteho nadšená. Nádherne spracovaná knižka ma zaháčkovala od prvého riadku a bavila po celú dobu. Jej čítaním veľa času nezabijete, predsa len je to knižka primárne pre deti, čo znamená veľké písmenká a menej strán. Aj na malom rozsahu vie ale dobrý spisovateľ zahrať veľa muziky a Warren Trinásty je presne tento prípad. Dobrý pocit pretrváva aj niekoľko týždňov po dočítaní a verím, že ďalšie diely budú pokračovať v sľubnom nastúpenom trende. Teším sa!

Ivs ♥