Mandolína kapitána Corelliho

Január sa nám pomaly blíži ku koncu, hurá. Preto sa púšťam do dobiehania restov a chystám sa vám odhaliť svoj názor na ostatné knihy, ktoré som tento mesiac prečítala. Dnes to bude recenzia knihy Mandolína kapitána Corelliho od Louisa de Bernièresa.

Vyššie spomínaný román od vyššie spomínaného pána patrí už pomaly medzi klasiky. Minimálne názov pozná každý rozhľadenejší jedinec, zrejme aj vďaka filmovému spracovaniu s tým podivínom Nicholasom Cageom. Ja som film nevidela, a tak som sa do čítania púšťala ako tabula rasa. 

Stručný popis deja: Grécky ostrov Kefallénia počas druhej svetovej vojny. Svojrázne postavičky ostrovného koloritu, dedinčania, pastieri, miestny lekár s dcérou, pokrytecký kňaz, malé dievčatko. Zabehnutné koľaje každodenného života náhle preruší príchod okupačných talianskych vojsk, ktoré vtrhnú nielen na ostrov, ale priamo do domácností jeho obyvateľov. Napriek tomu, že stoja na opačných stranách, rozvíjajú sa medzi jednotlivými postavami vcelku srdečné vzťahy. Vojna ale nikdy neprináša nič dobré, a tak ani v tomto prípade nie je všetko ružové. Láska medzi kapitánom Antoniom Corellim a krásnou Pelagiou teda musí preskákať všeličo.

Menej stručný vlastný názor: Dlhá knižka, veľmi dlhá. Hlavne prvých sto strán mi dalo zabrať, keďže som mala pocit, že ten rozbeh je pomalší, ako by sa mi páčilo. Postupne sa to ale dostalo do správneho tempa a strany len tak odsýpali.

Čo som ocenila – niektoré postavy. Čo som neocenila – niektoré postavy. Táto vec je ale čisto subjektívna, v každom správnom diele je zlatíčko aj odkundes, mudrlant aj blbec, pokrytec, násilník, citlivý hudobník, milovník či roztopašnica. Mandolína kapitána Corelliho prináša celú plejádu charakterov, niektoré sympatické, niektoré menej, ale všetky uveriteľné.  Všetkým sa dejú dobré aj zlé veci, všetci majú slabé aj silné stránky, priateľské aj nepriateľské vzťahy, svoje názory, presvedčenie, ilúzie, dogmy.

Čo sa mi páčilo bez výhrad – prostredie gréckeho ostrova. Áno, bolo to počas vojny. Áno, ostrov postihovala jedna katastrofa za druhou. Áno, nikde sa tam nepísalo o piña colade pod slnečníkom na pláži, v mojich pocitoch ale to slnko a more pomedzi písmenká presakovali. Ukazuje sa, že vojenský konflikt v knihách asi lepšie znášam, ak sú na pozadí vlny, piesok a pekné počasie.

Čo si myslím o príbehu – v zásade fajn. Niektoré linky sa mi až tak nepáčili, neboli však navyše. Veľa sa dialo, veľa sa udialo. Situácie, ktoré príbeh popisoval, sa mi zdali ako reálne možné v danej dobe a danom prostredí. Žiadne výstrednosti, žiadne nepochopiteľné epizódky. Skôr popis udalostí, ktoré sa mohli odohrať aj v skutočnosti. A koniec sa taktiež nedá označiť za klasický happyend, čo možno považovať za ďalší znak reálnosti.

Celkovo teda veľmi dobrá kniha písaná pekným štýlom a príjemným spisovateľským jazykom. Ocenená rôznymi cenami a zrejme právom. Najlepšie ale asi bude, keď to každý posúdi sám.

Ivs ♥

Sherlock Holmes

Niekedy na jeseň internety priniesli správu, že sa chystá nové a veľmi pekné vydanie klasických príbehov Sherlocka Holmesa. Okamžite som vedela, že ho chcem a mienim čítať a týmto okamžitým nadšením som nakazila aj Danka, ktorý láskavo prehliada fakt, že knihy momentálne už nemáme kam dávať (a že veľká časť mojich kníh je ešte stále u rodičov). A tak len čo svetlo sveta uzrela prvá kniha série, objavila sa aj u nás doma. A tým pádom v mojom dosahu. Muahahahaha.

Prvá knižka nesie nie úplne najkratší názov Sherlock Holmes 1: Štúdia v krvavočervenom, Podpis štyroch a prináša prvé dva príbehy neortodoxného detektíva a jeho priateľa.

V románe Štúdia v krvavočervenom sa stretávame s rozprávačom, doktorom Watsonom, ktorý sa vracia do Anglicka po tom, čo bol zranený na fronte. Pri hľadaní nového bývania ho šťastné okolnosti privedú do cesty Sherlocka Holmesa, trochu tajomného človeka s celou kopou nevšedných záľub a vedomostí. Postupne vychádza najavo, že jeho spolubývajúci je detektívny konzultant a Watson sa spolu s ním ocitá uprostred riešenia vraždy. Okrem samotného vyšetrovania sa rozvíja aj druhý príbeh – história lásky, ktorá skončila tragicky. Vďaka Sherlockovi však v závere zistíme aj to, ako spolu tieto dva napohľad odlišné príbehy súvisia.

V príbehu Podpis štyroch si Sherlockove služby objedná mladá dáma, ktorá dostáva už niekoľko rokov od tajomného odosielateľa perly. Postupne sa pátranie rozrastá na košatý príbeh, v ktorom nechýba vražda, chamtivosť, pomsta, divokí domorodci či honba za pokladom. Sherlock aj v tomto prípade uplatňuje svoje nevšedné vyšetrovacie metódy a výstrednú osobnosť, ktorými sa preslávil a ktoré na ňom fanúšikovia po celom svete tak milujú.

Hodnotiť klasiky, akými Sherlockove príbehy nepochybne sú, je vec celkom oštarná. Hlavne v prípade, že sa vám páčili a ste z nich veľmi nadšení. Prečo? Pretože všetko, čo by ste k tomu chceli povedať, už na adresu tejto knihy určite vyriekol niekto pred vami. A tak riziko, že vás postihne duchaplnosť a brilantnosť vo vyjadrovaní, je vlastne neexistujúce. Čím chcem povedať asi toto: Je to Sherlock. Je to super. Treba si to prečítať. Ak sa vám páčilo seriálové spracovanie s Benedictom Cumberbatchom, tak knižka je niečo úplne iné. Ak sa vám nepáčilo seriálové spracovanie s Benedictom Cumberbatchom, tak knižka je niečo úplne iné. Tým pádom win-win situácia. Skúste a zistite si to sami, ak ste sa ani po toľkom čase stále nenaučili veriť mojim slovám.  🙂

Ivs ♥

Hotel

 

Zasa tu máme nový rok. Vlani sa mi moje čitateľské ciele naplniť nepodarilo, tak to chcem tento rok skúsiť znovu. Lebo veď prečo nie. Sedmička v roku podľa astrológov určite niečo znamená a aj keď mi je úplne ukradnuté čo, berme to ako dobré znamenie. Sedmička je šťastné číslo. Ja som sa rozhodla prečítať sedem desiatok kníh. To nebude náhoda.

Svoj čitateľský rok som odštartovala románom Hotel od Arthura Haileyho. Bolo to vôbec prvýkrát, čo som prišla do kontaktu s niektorým jeho dielom a tak som bola zvedavá, ako si my dvaja sadneme. Z minulosti som ale na túto knihu mala viacero pozitívnych recenzií, preto som verila, že ma nečaká sklamanie. Nečakalo…

Zaškatuľkovať Hotel do nejakej konkrétnej kategórie je trochu problém. Nejde ani o detektívku, ani o thriller, ani o humoristické dielo. Zrejme najlepšie román vystihuje zaradenie medzi spoločenské romány s prvkami drámy.

Tento spoločenský román s prvkami drámy privedie čitateľov do prostredia rušného hotela St. Gregory, ktorý sa nachádza v americkom New Orleanse. Počas piatich dní sa v ňom odohráva nespočetné množstvo príbehov a epizód rôznej významnosti, ktoré vyvrcholia do krízy, akú nikto nečakal. Hotel ponúka pohľad do života zamestnancov hotela i jeho hostí a zároveň načrtáva problematiku konkurenčného boja medzi nezávislými hotelmi a neustále sa rozrastajúcimi hotelovými sieťami. Na každej stránke tak čitateľ nájde osobné drámy hostí a personálu, popis problémov spojených s prevádzkou hotela i boj o jeho ďalšiu existenciu.

Poďme si teraz povedať, prečo je Hotel podľa mňa dobrá knižka. Po prvé – prostredie. Hotel ako miesto deja nie je úplne obvyklý a tak si trochu rozšírite čitateľské obzory. Ja to taký mikrosvet fungujúci podľa vlastných, nie vždy morálnych, pravidiel. Špecifický priestor s presne danou hierarchiou. Ako pozadie pre všetko, čo sa deje, funguje výborne.

Po druhé – postavy. Hailey má dar vykresľovať charaktery. Hlavný hrdina Peter McDermott je vyložený sympaťák, hoci to chvíľkami dosť dobre zakrýva svojím jednaním. Všetky ostatné postavy sú tiež spravené super, tak akosi uveriteľne. A zároveň ľudsky, pretože sa nakoniec pristihnete pri tom, že aj tým zloduchom v niektorých veciach držíte palce.

A po tretie – akcia. Pri Hoteli sa totiž človek ani chvíľku nenudí. Už už sa zdá, že vody sa ustálili, všetko je v pohode, všetko šlape ako hodinky. A zrazu bum, rasový škandál. Bum, krádeže. Bum, problém v kuchyni. Bum, záchrana života. Kým si stihnete všimnúť, ste na konci. A tá očakávaná ustálená voda nikde.

Sečteno a podtrženo, ako hovoria bratři Češi, Hotel mi vyšiel ako veľmi dobrý román. V súčasnosti sa už dá síce kúpiť len v antikvariátoch, prípadne požičať v knižnici či u známych, stojí ale za tú trochu námahy.

Majte krásne dni, vy dobrí ľudia.

Ivs ♥

Rok z rýchlika

Viem. Od augusta bolo ticho. Seriózne som zvažovala, že už bude navždy. Ale potom som zistila, že tento priestor je spôsobom, akým zo seba aspoň trochu dostať tisíc trápení, o ktorých sa nemôžem s nikým rozprávať. A pretože sa blížia Vianoce, kedy je každý tip na darček dobrý, rozhodla som sa napísať o tom najlepšom, čo som tento rok čítala. Možno to niekomu uľahčí rozhodovanie.  🙂

Terry Pratchett a Úžasná Zeměplocha

Po sérii Terryho Pratchetta som pokukovala už dosť dlho, vždy mi ale chýbalo to povestné malé postrčenie. To prišlo tento rok spolu s Dančom. Teraz je polovička decembra a ja mám za sebou prvých 5 kníh (Barva kouzel, Lehké fantastično, Čaroprávnost, Mort, Magický prazdroj). Výsledok – som zamilovaná. Skvelo napísaná fantasy s tými najkúzelnejšími postavami, veľmi vtipná, veľmi milá, veľmi svižná, plná akcie a zábavy, napätie tiež nechýba. Ak hľadáte niečo, čo by zodpovedalo tejto charakteristike, ak máte radi mágov a čarodejnice, mysliacu batožinu, zvieratká, lietajúce koberce alebo melancholickú Smrť, to všetko tam nájdete. Čítajte. A hlavne – čítajte v českom preklade alebo v anglickom origináli! Na nejaké slovenské vydania zabudnite. Nie! Ani úryvok! Ani jeden riadok! Pusť! Fuj to! Kill it with fire!

Barbora Kardošová a Traja kamoši a fakticky fantastický bunker

Tento rok som čítala niekoľko detských kníh, táto bola ale suverénne najlepšia. Rozpráva príbeh Juraja, prostredného z troch bratov, ktorý sa cíti tak trochu outsiderom, preto uteká z domu a nachádza si troch nie tak úplne zvyčajných kamarátov. Knižka je to krásna – nielen svojím obsahom, ale aj spracovaním. Skvelá obálka, ilustrácie, použité fonty. Vynikajúci príbeh, humor a literárna iskra. Krásny darček pre kohokoľvek od 8 rokov vyššie. Resp. každého, kto ešte nie je skostnateným starým páprdom, ktorý už dávno zabudol, že bol niekedy malý. A dobrá správa na záver – minulý týždeň vyšlo pokračovanie – Traja kamoši a fakticky fantastický poklad. Už si naň brúsim zuby. Alebo žmurkám na Ježiška.

Terry Hayes a Ja, Pútnik

Na prvé počutie som si myslela, že je to kniha s náboženským motívom. Niečo ako Coelhov Pútnik do Compostely alebo tak. Potom som ale zistila, že je zaradená do kategórie detektívka/thriller. A že je dosť hrubá. A že recenzie sú oslavné a nadšené. Tak reku, sem s tým. A tak vám poviem, svalovica na očiach z rýchlosti čítania. Najlepší príbeh v tomto žánri, aký som tento rok dostala do rúk. Román z prostredia amerických tajných služieb čitateľa povodí krížom krážom po svete, v ktorom sa agent s krycím menom Pútnik snaží zabrániť najhoršiemu teroristickému útoku v dejinách ľudstva. Nevydýchnete si, kým to nedočítate a nezistíte, ako to dopadlo. A to je vlastne aj základný atribút dobrého thrilleru, nemám pravdu? Tak aký iný dôkaz by ste ešte chceli?

Anne-Laure Bondoux, Jean-Claude Mourlevat a Drahý příteli

Víťazom v kategóriách francúzska literatúra, román v nezvyčajnej forme a skvelá kniha v hnusnom kabáte je knižka Drahý příteli. Román písaný vo forme emailov rozvíja príbeh známeho francúzskeho spisovateľa a jeho neznámej obdivovateľky, ktorých spája oveľa viac, než len knihy. Je to ňuňuškovská knižka plná pohody a krásnych slov, napriek historke v pozadí, ktorá už veselá rozhodne nie je. Ukážka toho, ako sa z dvoch úplne neznámych ľudí môžu stať blízki priatelia napriek tomu, že sa nikdy nestretli. Určite sa oplatí dať tomu šancu. Škoda len tej hnusnej neónovej obálky. Argo, nabudúce sa snaž viac.

Evžen Boček a Aristokratka na koni

Kto ma číta pravidelne (muahahahaha), ten si možno pamätá, ako som sa pred 2,5 rokmi zamilovala do rodinky Kostků z Kostky. Tento rok vyšlo tretie pokračovanie, na čo som vôbec nebola pripravená. Proste som jedného krásneho jesenného dňa len tak prechádzala pripravované novinky na webstránke Martinusu a zrazu BUM – tretí príbeh Aristokratky!!! Srdiečko mi vynechalo dva údery. Po vyjdení som si knižku okamžite zakúpila a prečítala. A boli tam, moji milovaní hrdinovia. Síce od posledného dielu trochu spanštení, ale stále neortodoxní, drzí, blázniví, so zmyslom pre suchý humor. A s vyhliadkou na ďalšie pokračovanie ich príbehov. Ak ste teda nečítali prvé dva diely, je čas to napraviť.

A teraz z iného súdka. Keďže police v kníhkupectve pretekajú možným aj nemožným, rozhodla som sa s vami podeliť aj o svoje najväčšie tohtoročné knižné sklamania. Aby ste vedeli, pri čom máte minimálne poriadne pouvažovať, či je to hodné peňazí, ktoré v pote tváre zarábate vo svojich zamestnaniach. Takže:

J.K. Rowling, J. Tiffany, J. Thorn a Harry Potter a Prekliate dieťa

Najväčšie knižné sklamanie tohto roka. Milujem celú pôvodnú sériu Harryho Pottera. Ale toto nie. Toto bolo zlé. A ja sa pýtam – PREČO? Prečo ste mi toto museli urobiť, Joanne Kathleen? Nestačili všetky tie úmrtia v Daroch smrti?

Jonas Jonasson a Zabijak Anders a jeho priatelia (A sem-tam nejaký nepriateľ)

Zlé. Zlé, zlé, zlé, zlé, zlé. Zlé. A aby som nezabudla, ešte aj zlé.

Agnés Martin-Lugand a Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu

Pozrite si komentár k Zabijakovi Andersovi, vynásobte ho milónom, prelejte balsamicom, podávajte s tarhoňou a dáždničkom, zatiaľ čo vám bude z kazeťáku spievať opitý David Hasselhoff svoju Hugačagu zmixovanú so zvukom lesného rohu. A máte zhruba štvrtinovú predstavu o tom, ako veľmi môže byť nejaká kniha zlá.

Toľko na dnes odo mňa. Majte krásny advent!

Ivs ♥

Když život ještě býval náš

Aj keď sa Dan z babských múdier smeje, v každom z nich je abstrahovaná veľká pravda. True story. Napríklad toto: Dobrá rada nad zlato. Nechať si poradiť je častokrát dobrý nápad a mne sa to potvrdilo aj v prípade knihy, o ktorej bude reč dneska, decká. Ste zvedaví? Tak je dobre.

Román Když život ještě býval náš od španielskej autorky Marian Izaguirre rozpráva niekoľko príbehov naraz. Stretávame sa v ňom s Lolou a Matíasom, ktorí v Madride vedú malé a nie veľmi prosperujúce kníhkupectvo. Až kým doňho jedného dňa nevstúpi záhadná Alice s ešte záhadnejšou knihou, pri čítaní ktorej vzniká zvláštne puto medzi oboma ženami a neskôr medzi všetkými troma hlavnými postavami. Román rozpráva príbeh o živote v komplikovaných politických pomeroch, o zložitých ľudských príbehoch, o láske ku knihám a o obetiach, ktoré sú všetci nútení prinášať v prospech vecí a ľudí, na ktorých im záleží.

Z tejto knihy som mala od prvej strany len dobrý pocit. Začal sa výborným štýlom autorky, v ktorom nič nevytŕča, neškrípe, neprekáža, stránky ubiehajú hladko a plynulo. Dobrý pocit sa následne stupňoval s rozvíjajúcim sa dejom. Ten dokázal človeka zajať do svojich osídiel a už nepustiť, pretože ani chvíľku nenudil. Prelínajúce sa príbehy troch hlavných postáv, dokreslené popisom pomerov panujúcich vo vtedajšom Španielsku, ma nútili čítať každý ďalší riadok so zvedavým očakávaním, čo sa na ňom dozviem. A to mám na knihách naozaj rada. Spolu s výbornými postavami teda vytvoril tento príbeh jeden z najlepších románov, ktoré som tento rok (a možno celkovo) čítala. Odporúčam ho ďalej každému, kto má rád prostredie kníhkupectiev, zaujímavé ľudské osudy a človečinu presakujúcu z každej stránky. Je to výborná knižka do akéhokoľvek počasia, ročného obdobia, vekovej či váhovej kategórie. Skúste a podľa mňa budete spokojní.

Ivs  ❤

Tady byla Britt-Marie

Čo povedať o knižke, na ktorú sa človek teší tak veľmi, že si deň jej vydania vyznačí do diára s trojmesačným predstihom? Snáď len toľko, že očakávania z mojej strany boli veľké. A ešte sa znásobili tým, že som sa k čítaniu dostala až po pár mesiacoch. Ale naplnili sa? Toť otázka, ktorá by mala byť zodpovedaná v nasledujúcich odstavcoch.

Fredrika Backmana všetci poznáme ako autora úžasných románov Muž menom Ove a Babička pozdravuje a omlouvá se. Poznáme a milujeme. Do čítania jeho tretej knihy pod názvom Tady byla Britt-Marie som sa teda púšťala už s istým backgroundom. Aj ohľadom hlavnej postavy, svojráznej Britt-Marie, ktorá sa objavila ako jedna z vedľajších figúrok v Babičke. Teraz sa však celá pozornosť sústreďuje na ňu a na jej snahu vybudovať si nový život v malej dedinke, kam prichádza na pár týždňov ako správkyňa domova mládeže. Riadením osudu sa z nej však stáva aj trénerka miestneho detského futbalového tímu, čo Britt-Marie stavia do rôznych situácií, ktoré si nevedela predstaviť ani v tom najdivokejšom sne. Okrem toho sa na stránkach knihy dozviete napríklad aj o zázračných účinkoch jedlej sódy, správnom usporiadaní kuchynského náčinia či typických vlastnostiach prívržencov niektorých futbalových klubov. A to sa už dosť oplatí.

Tady byla Britt-Marie bola pre mňa osobne pohladením po duši. Výborne napísaná, milá a ňuňu oddychovka, ktorá dokázala aj nie úplne sympatickú hlavnú hrdinku vykresliť tak, že ste si ju obľúbili. Tradične pomalší backmanovský rozbeh bol kompenzovaný neskorším svižným tempom, v ktorom jedna zaujímavá udalosť striedala ďalšiu. Britt-Marie sprevádzala celá plejáda iných skvelých postáv, spomedzi ktorých u mňa bodovali hlavne Osoba a trojica súrodencov Sami, Vega a Omar. Prostredie malej zapadnutej dedinky poslúžilo ako skvelá kulisa pre príbeh o priateľstve, rodine, nových začiatkoch a snoch, na ktorých splnenie treba niekedy veľa veľa rokov. Za seba teda môžem knižku Tady byla Britt-Marie len a len odporúčať. A dúfať, že Backman nás nenechá čakať na svoj ďalší román príliš dlho.

Ivs ♥

Nezmar

Existuje pár autorov, ktorým keď vyjde nová kniha, dostávam mimoriadne neodbytné nutkanie okamžite si ju prečítať. Jean-Michel Guenassia by pokojne mohol byť jeden z nich, lebo po Nezmarovi som sa sápala veľmi skoro po jeho vydaní. Prakticky sa ešte ani nestihol rozkukať mimo krabice a ja už som ho niesla do svojej nory. Ale nahováram si, že je to sen každej knižky, takže jej to určite nevadí, však? Však?

Začnime takto – v súvislosti s Guenassiom u mňa panuje niečo ako spomienkový optimizmus. Ešte stále ho mám zafixovaného ako človeka, ktorý napísal Klub nenapraviteľných optimistov, čo bola knižka, z ktorej som si sadla na zadok. A tak stále dúfam, že rovnaký pocit nájdem aj v ďalších jeho románoch. Stoprocentnímu riziku sa to nepodarilo, i keď to bola podľa všetkých merítok nadpriemerná kniha. A ako je na tom Nezmar?

Dosť podobne. Aj keď sa znovu jedná o vynikajúco napísanú knihu so zaujímavou zápletkou, výbornými postavami a jazykom, ktorý funguje, nepodarilo sa Guenassiovi ani tentokrát u mňa dostať tam, kam s Klubom nenapraviteľných optimistov. Nevadí, možno nabudúce. Keep trying, Mr. Writer.

Teraz čo-to k dejočku. Hlavným hrdinom románu je Tom Larch, chlapec a neskôr muž pochádzajúci zo zmiešanej rodiny, ktorý sa po rôznych životných útrapách stáva vojakom britského námorníctva. Jeho zvláštna schopnosť prežiť aj tie najťažšie nehody mu vynesie prezývku Nezmar a pozornosť celého sveta. Vďaka tomu ho neskôr tajomný miliardár požiada o pomoc pri pátraní po synovi, ktorý sa bez stopy stratil v Indii. Tom sa tak vydáva do svojej niekdajšej vlasti, aby našiel strateného dediča a zároveň tam zažil veľa neuveriteľných vecí.

A keďže sú všetci určite zvedaví hlavne na môj názor, prejdime rovno k hodnoteniu. Ako som spomínala už vyššie, kniha je veľmi dobre napísaná. Z hľadiska štýlu jej teda nie je čo vytknúť, číta sa to rýchlo, ľahko a bez zádrheľov. Postavy sú sympatické, dobre vystavané a uveriteľné. Námet si Guenassia tiež zvolil skvelo. Tu ale prichádza kameň úrazu – jeho potenciál dostatočne nevyužil. Zaujímavú zápletku dobre rozpracoval, ale podľa mňa nedopracoval. Prišlo mi to, akoby kniha nebola dokončená. V jednom momente prežívate s Tomom drámu a na ďalšej strane – díky, dovi, zhasnite. Vypadnutie z knihy bez varovania a bez pardonu. Skrátka a dobre, románu chýba poriadny koniec. Čo je večná večná škoda, lebo to so mnou mal rozohraté dobre.

Aby som teda uzavrela svoje hodnotenie veľmi aktuálnou olympijskou športovou hantýrkou, udeľujem vysoké známky za technické zvládnutie skoku, ale ten dopad do vody, ten pokazil celý dojem. Možno nabudúce.  🙂

Ivs ♥

V službách zla

Leto, teplo, drinky, disco, čajky, disco čajky, mravný úpadok. Furt je čo, furt je kde, furt je s kým. A tak ani na to čítanie nie je toľko času, koľko by sa patrilo. Napriek všetkej tejto nepriazni osudu som nedávno behom dvoch dní sfúkla túto krásavicu. Aha ho.

Tretí Robert Galbraith/J. K. Rowling sa volá V službách zla a znovu sa v ňom stretávame s už osvedčenou detektívnou dvojicou Cormoran a Robin. Tentokrát riešia prípad osobný – Robin totiž jedného krásneho dňa dostane v balíku ženskú nohu. A keďže je detektív Strike schopný z fleku vymenovať štyroch svojich známych, ktorí by niečoho takého boli schopní, začína sa intenzívne pátranie s cieľom vybrať toho jedného. Znovu a zasa kopa mravčej detektívnej práce, sledovačiek, dohadov a formulovania hypotéz, ale aj pohľadu do Strikovej a Robininej minulosti a riešenia osobných záležitostí. Znovu a zasa zaujímavá a nenáročná detektívka, v ktorej nenájdete litre krvi, ale zato sa prakticky sama číta za vás.

Z vyššie napísaného je možné si odvodiť, že kniha sa mi páčila. Aj keď musím priznať, že ma nadchla o čosi menej než predchádzajúce dva diely, stále je to ozajstný nadpriemer v žánri oddychoviek. Aj naďalej je zachovaný pekný čitateľný jazyk, sympatické črty postáv, správny pomer hlavného deja (pátranie po zlosynovi) a bočného príbehu (o tom vám nič nepoviem, nech ste zvedaví) a vonkajšie opisy miest a postáv. Oproti predchádzajúcim dvom knihám však v tejto knihe dostáva viac priestoru Robin. To románu tiež určite pomohlo, pretože je menej Cormoran-centrický. Za mňa teda znova veľa pozitív, prevažujúcich nad tými pár nedostatkami, ktoré V službách zla v mojich očiach má. Plus, slovenský preklad je opäť vydarený.

Ak teda hľadáte nejakú objemnejšiu knižku, ktorú by ste si mohli pribaliť k uteráku a zaváranému mäsku na cestu do Chorvátska, toto by mohla byť dobrá voľba. Ak máte radi klasické detektívky, štýl J. K. Rowling a prípadne aj staré rockové kapely, len sa smelo. A užite.

Ivs ♥

Geniálna priateľka

Pamätáte si ešte, ako som si po prečítaní Knihy o cintoríne chcela napraviť chuť? Zobrala som si k tomu knihu Geniálna priateľka od talianskej autorky Eleny Ferrante. A chcete vedieť, ako to dopadlo? Tak to ste tu správne…

Najskôr snáď ale niečo o samotnej knihe. Román nás zavedie do Neapola 50. rokov 20. storočia. Vo svete silno zakorenených tradícií, chudoby, konfliktov a násilia sa rozvíja príbeh priateľstva medzi Lenú a Lilou, ktoré postupne dospievajú z malých dievčatiek na mladé ženy. Hoci ich vzťah vo vývoji prechádza rôznymi fázami, skúškami a podobami, zostávajú jedna pre druhú pevným bodom existencie a majákom v tme. Je to príbeh o sile ženského priateľstva, ale aj o ambíciách, závisti, nepochopení, súťaživosti a o ťažkom živote chudobných talianskych vrstiev. Geniálna priateľka je prvou časťou štvordielnej série, zvyšné tri v slovenčine zatiaľ nevyšli. Takže čakám.

Čo treba pochváliť hneď v úvode, to je skvelý slovenský preklad, o ktorý sa postarala spisovateľka Ivana Dobrakovová. Vďaka nemu sa knižka čítala skoro sama. Zas tak často sa to nevidí, preto keď sa to vidí, treba to zdôrazniť. Ďalšími adeptmi na moju pochvalu sú pestro vykreslené postavy, na ktorých si uvedomíte širokú škálu ich vlastností. Teda nie len tie dobré, ale aj tie otravné, zlé, nepríjemné. Vďaka tomu sú ľudia v knižke uveriteľní, človečí, bežní.

Čo ma naopak šokovalo, to bolo všadeprítomné násilie. Bili sa tam všetci. Manželia, súrodenci, rodičia s deťmi, susedia, starí ľudia, ženy. Po nadávky a facky nikto nešiel ďaleko, násilie bolo všadeprítomné a jeho duch sa vznášal nad celým textom, i keď sa práve dej venoval niečomu inému. Vďaka tomu som si ešte lepšie uvedomila odlišnosť môjho sveta od sveta popisovaného na čítaných stránkach. Prvok násilia teda splnil ešte aj túto doplnkovú úlohu, čo rozhodne nebolo na škodu.

Na rozdiel od verejne deklarovaného násilia a nenávisti, lásku budete v texte hľadať ťažko. Nie, že by nebola prítomná. Je však skôr tušená, skrytá a častokrát sa zjavuje v zvláštnych podobách. Drsní ľudia z chudobných pomerov si ju navzájom prejavujú inými spôsobmi, než sme zvyknutí z ostatných kníh a v mnohých prípadoch sa môžeme len dohadovať, či sa za ich konaním vôbec skrýva alebo nie.

Ak by som teda mala zhrnúť svoje celkové dojmy, povedala by som, že ide o veľmi zaujímavú knihu s nečakane zvláštnymi postavami, pútavú, občas slnečnú, väčšinu času ale s hrozbou na pozadí a veľkým očakávaním toho, ako sa veci ďalej vyvinú. Som zvedavá na ďalšie diely a osud hrdinov, aj keď si na to ešte budem musieť počkať. Ale veď si to čakanie mám čím vyplniť, no nie?  🙂

Ivs ♥

Kniha o cintoríne

Pardonte dlhú odmlku. V posledných troch mesiacoch som ale čítala napr. Harryho Pottera a toho je zbytočné recenzovať, lebo Veď-Viete-Čo. Lebo je super a všetci to vedia. Dnes ale o inom, dokonca slovenskom. To sa tu ešte nestalo.

Samko Tále – Kniha o cintoríne. Za týmto dielom stojí spisovateľka Daniela Kapitáňová, ktorá stvorila rozprávača príbehu, mentálne zaostalého Samka Táleho, ktorý každého pozná, o všetkom si niečo myslí a všetko robí tak, ako sa sluší a patrí. Aspoň podľa jeho názoru. Zásahom osudu musí dočasne prerušiť svoju hlavnú prácu – zber starých kartónov, a preto sa na nevyhnutnú dobu stáva spisovateľom a píše knihu, v ktorej popisuje život svojej rodiny a ďalších obyvateľov Komárna, zvlášť kladúc dôraz na konanie, ktoré považuje za nevhodné. Toľko k základnému popisu, viac sa toho vlastne asi ani povedať nedá.

Priznám svoju chybu hneď teraz – veľmi, veľmi som chcela, aby sa mi táto kniha páčila. Bola som na to pripravená. Dokonca som sa ani nevyšokovala jazykom, ktorým je Kniha o cintoríne písaná, pretože som pamätala na to, že ju vlastne píše mentálne postihnutý človek. Aj v minulosti som už čítala romány, v ktorých boli hlavnými hrdinami postihnutí ľudia a nikdy mi to nevadilo. Lenže v prípade Knihy o cintoríne prišiel problém. Samka som nenávidela a nenávidím ho stále. Z môjho pohľadu totálne odpudivý typ hrdinu, bonzák, hnidopich a nepríjemná osoba s vlastným patentom na rozum. Chápem, že je postihnutý, a teda naňho neplatia normy ako na iných ľudí, to ho ale v mojich očiach vôbec neospravedlnilo. Knihu som doslova pretrpela, hoci nemôžem povedať, že by bola nudná. To určite nebola. Aj ilustrované vydanie bolo vydarené, kresbičky a všetko okolo bolo fajn. Napriek tomu pre mňa jedno obrovské sklamanie. Pretože som v knižke žiaľ neobjavila ani ten humor, ktorý v recenziách a na webe ospevujú všetci ostatní. Ani intelektuálne presahy, ani briskné postrehy o spoločnosti, ani nič iné, čo zaznieva v diskusii pod knihou. Nenašla som tam nič, čo by ma lákalo sa ku Knihe o cintoríne ešte niekedy vrátiť. Po prečítaní mi teda ostala len zvláštna pachuť v ústach, ktorú musím rýchlo zahnať niečím, čo mi naozaj urobí radosť. A na to si dám sakra pozor.

Ivs ♥