Džentlmen v Moskve

 

 

Viac takýchto románov do našich životov!

A s týmto teatrálnym zvolaním na perách (a prstoch) by som teoreticky mohla skončiť, pretože v podstate obsiahol všetko to, čo potrebujete vedieť, aby ste sa rozhodli si román Džentlmen v Moskve prečítať. Lenže to by som ja neuspokojila svoje grafomanské chúťky a vy by ste sa nedozvedeli, čo presne je na tej knihe také úžasné. Takže pekne čítajte ďalej, milí zlatí. Snáď sa na konci tohto príspevku u vás objaví okamžité nutkanie zakúpiť a prečítať si spomínanú knihu.

Prvá vlna nadšenia touto knihou prebehla medzi skalnými čitateľmi horúcich noviniek niekedy na prelome februára a marca. Postupne sa k nej pridávali ďalší a ďalší, až nakoniec zmietla aj mňa a ďalších ľudí v mojom okolí, ktorí túto knihu čítali v rovnakom čase. A všetci sa zhodujeme na jednom – hoci sa tam celých takmer 400 strán dokopy nič nedeje, nenudíte sa ani jednu sekundu. Práve naopak, s nesmiernou zvedavosťou otáčate ďalšiu a ďalšiu stranu, len aby ste sa už konečne dozvedeli, ako to celé dopadne.

Vravíte si, o čom teda je kniha, v ktorej nie je nijaká akcia a napriek tomu ju vrelo odporúčam do pozornosti všetkých knihomoľov? Dej knihy sa točí okolo ruského grófa Alexandra Rostova, ktorý je krátko po socialistickom prevrate v Rusku odsúdený pre svoj aristokratický pôvod na doživotné domáce väzenie v hoteli Metropol na moskovskom Divadelnom námestí. Iste, mnoho ruských občanov obišlo oveľa horšie, predstavte si však, že ste bohémsky svetobežník a pôžitkár okolo tridsiatky a celý váš svet sa zrazu zúži na niekoľko metrov štvorcových v podkroví hotela. Pre väčšinu ľudí by tento stav znamenal jednosmerný lístok do stanice Bezútešná Depresia. Gróf Alexander si však aj za tejto situácie dokázal zachovať svoj zmysel pre džentlmenské spôsoby a dobrodružstvo, vďaka čomu môžeme na stránkach knihy sledovať desaťročia jeho pobytu v hoteli vyplnené nevšednými priateľmi, všednými nepriateľmi aj úvahami o živote, umení, literatúre či historických udalostiach.

Prečo to Amor Towles s touto knihou urobil celé dobre? Pretože sa mu podarilo napchať celý vesmír medzi štyri steny hotela, naplniť ho kopou krásnych postáv a napísať celú knihu tak, že aj desaťročia v zajatí vyznievajú v konečnom zúčtovaní ako príjemný život naplnený priateľmi, prácou, knihami, dobrým jedlom, zaujímavými rozhovormi a zážitkami, aké niektorí ľudia nezažijú ani na slobode. Iste aj gróf Rostov mal horšie dni či celé obdobia, zo všetkého sa však dokázal oklepať a vo finále dospieť k osobnej spokojnosti.

 

Postava grófa Alexandra je naozaj napísaná veľmi pekne. Od prvej strany mu človek drží palce, obáva sa oňho, sleduje s nadšením jeho počínanie a schvaľuje všetko (alebo takmer všetko), čo robí. Alexander je skutočný džentlmen zo starej školy, vychovaný podľa všetkých aristokratických noriem svojej rodiny, trochu zhýčkaný sveták, ktorý toho ale v živote zakúsil veľa. Uväznenie v hoteli prijíma s pokojom a rozvahou, akú by zoči-voči podobnej situácii určite preukázalo len malé percento z nás. A sympatické je na ňom práve to, že aj v tomto rozpoložení si dokáže nájsť pevné piliere svojej existencie, ktoré mu pomáhajú zvládnuť deň za dňom.

Krásnymi postavami sú aj ostatní obyvatelia hotela – jeho malá kamarátka Nina, krajčírka Marina, čašník Andrej, kuchár Emile, herečka Anna či Sofia. Zvláštne kúzlo má dokonca aj úzkoprsý a obmedzený Biskup, ktorý v románe predstavuje strpčovateľa grófovho života. Všetky tieto postavy dokázal totiž autor napísať s citom a uveriteľne, takže pôsobia ako osoby, ktoré by ste pokojne mohli stretnúť na ulici či v električke.

Pri sledovaní týchto postáv a ich počínania pokojne ubiehajú dni, týždne a roky grófovho života v hoteli. Všedné udalosti sa striedajú s nevšednými, Towles ich však všetky dokázal vyrozprávať v tóne, ktorý dokopy vyskladá jednu kompletnú mozaiku životného príbehu, ktorý plynie pomerne obyčajne aj napriek nevšedným okolnostiam. Výsledný dojem z celej knihy je potom úžasný. Úsmev, ľudskosť, príjemný pocit na duši. A práve takéto knihy treba propagovať z celej sily. Lebo k tým nabúšeným, akčným, tragickým knihám si cestu vždy nejako nájdeme. Ale natrafiť na román, ktorého tichá sila spočíva v tom, že vo vás zanechá radostne spievajúcu dušičku, to sa naozaj podarí len zriedka. Džentlmen v Moskve je presne tento prípad.

Ivs

 

Advertisements

Co by můj syn měl vědět o světě

co by muj syn

Netajím sa tým, že Fredrikovi Backmanovi sa podarilo za pár rokov a pár kníh vybudovať si pevné miesto medzi mojimi obľúbenými autormi. Preto je jasné, že som si nemohla nechať ujsť ani jeho novinku pod názvom Co by můj syn měl vědět o světě. A keďže sa v tomto prípade dokonca ani nejedná o román, bola som ešte zvedavejšia, čo na tých stránkach nájdem.

Čo to teda je, ak nie román? Je to sada listov, odkazov, správ a odporúčaní, ktoré autor spísal a adresoval svojmu malému synovi. O naozaj dôležitých chlapských veciach. O futbale. O vlastnej kapele. O svetlách na fotobunku. O Ikea. A o mnohých iných veciach.

Predovšetkým je to ale vyznanie. Vyznanie obrovskej lásky k synovi a manželke. Je to Backmanova snaha spútať do slov všetko to, čo cíti vo vnútri. Spôsobom sebe vlastným – s príjemným spisovateľským štýlom, úžasným humorom, úprimnosťou a radosťou zo života, ktorú tušíte na pozadí.

Je asi vidieť, že ma kniha dostala. Dojímala som sa pri nej. Nahlas sa smiala. V jednej pasáži s napätím čakala, ako rozprávaný príbeh skončí. A celú tú dobu, ktorú som čítaniu venovala, sa mi na duši rozlieval príjemný pocit. A o tom to celé je. O knihách, ktoré vám dokážu priniesť toto.

Viac k tomu nemám čo povedať. Prečítajte si to.  🙂

Ivs

Kniha o Baltimorských

Dicker 1

 

Joël Dicker má novú knihu! Trikrát sláva, dvakrát hurá a minútové trasenie ritkou na oslavu. Aj tentokrát ide totiž o dielo, ktoré je nadpriemerne dobré po všetkých stránkach.

Pre tých, čo by potrebovali oživiť pamäť – Joël Dicker má na svedomí skvelý detektívny román Pravda o afére Harryho Queberta. Jeho novinka Kniha o Baltimorských vyšla po troch rokoch a so svojou predchodkyňou má spoločných hneď niekoľko znakov – hlavného hrdinu, skvelý autorský štýl a príbeh, ktorý nedokážete pustiť z ruky.

Aj keď sa v tomto prípade nejedná o román s detektívnou zápletkou, napätie v ňom rozhodne nechýba. Marcus Goldman, mladý spisovateľ, ktorého poznáme už z autorovej predchádzajúcej knižky, tentokrát rozpráva príbeh z vlastnej rodiny. Kniha o Baltimorských je ságou o rodine, ktorá mala všetko. Vzájomnú lásku, peniaze, úspech, krásny domov aj obdiv okolitého sveta. Navonok idylické spolužitie však postupne dospeje k tragédii a pádu. Prečo? To by ste nikdy neuhádli, a tak si musíte Knihu o Baltimorských prečítať.

Napriek svojmu mladému veku sa Joël Dicker profiluje ako veľmi schopný autor. Jeho knihy vás dokážu opantať natoľko, že sa o druhej v noci pristihnete stále hore a s očami prilepenými k stránkam románu. Aj Kniha o Baltimorských je týmto prípadom. Jej prečítanie mi trvalo necelé dva dni, a to sa bavíme o poriadnej buchličke. Štyristotridsaťdva strán. Keď sú ale tieto stránky naplnené kvalitne odvedenou spisovateľskou prácou, preletíte nimi, ani neviete ako.

Ak by som mala na popis Knihy o Baltimorských zvoliť iba jedno slovné spojenie, povedala by som, že vzbudzuje zvedavosť. Pri jej čítaní ste doslova nedočkavý dozvedieť sa, čo sa stane na ďalšej strane. Tak dobre je totiž tento príbeh vystavaný. Ani jedna časť nenudí, naopak vás núti čítať ďalej a ďalej, sledovať, ako sa rozmotávajú nitky, ako sa udalosti viažu jedna na druhú, ako sa prelína minulosť s prítomnosťou. Striedanie časového rámca je v tomto románe neustále prítomné – Marcus naznačuje aktuálny stav a opisuje súčasné skutočnosti, zároveň sa ale neustále vracia do detstva a dospievania a vykresľuje udalosti, ktoré túto prítomnosť zabezpečili. U iných kníh to býva občas kŕčovité, tu však prechádzanie medzi obdobiami plynie prirodzene.

Čo sa týka postáv, k tým som si okamžite vybudovala sympatie. Dokonca aj k tým, ktoré sa nesprávali vždy úplne ideálne. Na každej z nich som si totiž dokázala nájsť niečo, čím si ma pripútala. Sympatické postavy sú pre mňa vždy devízou dobrej knihy a Dicker tie svoje vykreslil pekne. Páčilo sa mi tiež, že som v Marcusovi z Knihy o Baltimorských stále videla Marcusa z Pravdy o afére Harryho Queberta. Že neprekonal nijakú dramatickú zmenu charakteru ani postojov. Bolo to, ako keď po rokoch stretnete dávneho kamaráta.

Z predchádzajúcich riadkov je teda zrejmé, že knihu môžem všetkým odporučiť. Smelo a s čistým svedomím. Kniha o Baltimorských je výborne napísaným románom s príbehom, ktorý si vás uzurpuje pre seba. Viac takýchto kníh do našich knižníc a životov.

Ivs

Čtenáři z Broken Wheel doporučují

Bivald

Sľúbila som vám recenziu na túto knihomoľskú knižku, tak tu ju máte. Pretože sľuby sa majú plniť. Aspoň teda medzi slušnými ľuďmi…

Okolo románu Čtenáři z Broken Wheel doporučují vznikol v dobe jeho vydania celkom rozruch. Aspoň ja som mala pocit, že tú knižku vidím všade. Bola som teda zvedavá, či je všetka tá pozornosť zaslúžená, alebo je to zasa len kniha, ktorú všetci tlačia do popredia, ale mne osobne nič nepovie.

Dej románu sa točí okolo hlavnej hrdinky Sary, ktorá prichádza na pozvanie svojej listovej kamošky z rodného Švédska do malého amerického mestečka Broken Wheel. Po príchode na miesto však zisťuje, že Amy medzičasom zomrela a ona ostáva sama v priateľkinom dome a meste, kde nikoho nepozná. Nezvesí však hlavu a rozhodne sa otvoriť v mestečku kníhkupectvo, v ktorom ponúka Amyine milované knihy a snaží sa priviesť ostatných obyvateľov Broken Wheel k čítaniu. Až kým nepríde čas odjazdu.

Vo všeobecnosti mám rada knižky o knihomoľoch, ktorí čítaním doslova žijú, majú obrovské knižnice, pohodlné kreslá a svojich obľúbených hrdinov. Lebo je to čítanie o ľuďoch s rovnakou krvnou skupinou, hoci sú vymyslení. Chápem ich pocity aj závislosť na knihách. Problém mám len s tým, že títo hrdinovia sú väčšinou vykreslení ako asociálne typy, často nepoužiteľné v praktickom živote. A to sa mi veľmi nepáči.

Sara je tiež podobný prípad. Chápem, že sa ocitla sama, tisícky kilometrov od domova a navyše v meste, kde nikoho nepozná. Napriek tomu v niektorých (aj pomerne jednoduchých) situáciách jedná nelogicky, prípadne ako nesvojprávna osoba, ktorá sa nechá manipulovať inými. A aj keď mi bola ako postava v zásade sympatická, tieto momenty som jej nevedela tak celkom odpustiť.

Postavy ako také sa však autorke podľa mňa podarili. Každá z nich je niečím výnimočná, má svoj príbeh, charakter, svoje typické črty a jednanie. A aj keď sa nesprávajú vždy tak, ako by som si predstavovala, do príbehu zapadli výborne.

Celkovo sa mi kniha Čtenáři z Broken Wheel doporučují páčila, čítala sa príjemne, rýchlo, nenudila ma a bola som zvedavá, ako to so Sarou a všetkými ostatnými nakoniec skončí. Malo to síce úplne neuveriteľný záver, ale s tým sa asi dokážem vyrovnať. Aj keď to teda nie je najlepšia knihomoľská kniha, akú som čítala (tou zostáva román Když život ještě býval náš), stále bola v mojich očiach dosť dobrá. Pokojne vám ju môžem odporúčať, ak hľadáte milé a oddychové čítanie, pri ktorom sa nebudete musieť aktívne zapájať premýšľaním.  🙂

Ivs

Šepot podzemí

Sepot

 

Recenzovať ďalší diel Aaronovitchovej série a zároveň prísť s ochkaním a achkaním, ktoré by vyznelo aspoň trochu originálne, už začína byť trochu problematické. Aká teda bola knižka Šepot podzemí? Podarilo sa autorovi aj tretíkrát lapiť čitateľa do svojich osídiel?

Po Řekách Londýna a Měsíci nad SOHO sa aj do tretice stretávame s mladým a sympatickým Petrom Grantom, šikovným policajtom a čarodejníckym učňom. Tento raz je povolaný k vražde amerického študenta na koľajach londýnskeho metra. Peter a jeho kamoši sa púšťajú do vyšetrovania prípadu, ktorý ich privedie do najhlbších útrob londýnskeho podzemia a k stretnutiu s jeho tajomnými obyvateľmi.

Keď narýchlo preletíte recenzie Aaronovitchovej série, dozviete sa, že jeho knihy zrejú ako víno a každý diel je lepší, ako ten predchádzajúci. Pod toto sa rada podpíšem. Šepot podzemí sa mi páčil naozaj preveľmi. Zdalo sa mi, že autor konečne trochu pribrzdil to zbesilé tempo predchádzajúcich dvoch kníh, kedy som mala občas problém sledovať, kde postavy sú a ako sa tam dopracovali. Šepot podzemí naproti tomu plynie tak akurát. Nie je to žiadna nuda, zároveň sa ale nemusíte v texte vracať dozadu a opakovane čítať niektoré pasáže, aby ste pochopili, o čom je reč. Aspoň ja som to nepotrebovala. Okrem toho Aaronovitch urobil aj akési opakovanie ohľadom kúzel, ktoré naši čarodejníci používajú – Peter znovu vysvetľuje, čo sú to napr. vestigia alebo formy. A keďže opakovanie je matka múdrosti, rozhodne to nebolo na škodu.

Zvolené prostredie londýnskeho metra, kanalizácie a ďalších podzemných zákutí bolo tiež dobrým ťahom. Je totiž dostatočne tajomné samo o sebe, preto je pre čarodejnícke fantasy ako stvorené. Aaronovitchove opisy sú navyše také dobré, že si viete dokonale predstaviť klaustrofobické chodby, úzke tunely, tmu a smrad panujúci tam dole. Celkom protiklad k zasneženému vianočnému Londýnu, ktorý tvorí kulisu pre dej odohrávajúci sa na povrchu. A funguje dobre.

Čo sa týka postáv, veľmi sa mi páči to, ako sa diel od dielu vyvíjajú. Hoci Nightingale na môj vkus stále dostáva málo priestoru, z Petra sa postupne stáva ostrieľaný a skúsený čarodej a vyšetrovateľ, pôsobí vyzretejšie a sebavedomejšie. Stále ostáva sympatickou postavou so zmyslom pre humor, rovnako ako Leslie. Humor je vôbec dôležitou súčasťou tejto série, i keď je skôr nenápadný a skrytý. Stále fungujú postavy Riek, ktoré miešajú karty aj v Šepote podzemí a som si istá, že o nich budeme počuť naďalej. Aaronovitchov svet je jednoducho kompaktný.

Po tretí krát teda musím u seba konštatovať nadšenie a pretrvávajúcu chuť pustiť sa do ďalších dobrodružstiev Petra Granta. Ostatne, štvrtý diel – Prokleté domovy – som prezieravo podarovala Dantemu k meninám. Len tak pre istotu.  🙂

Ak ste sa mnou dali nahovoriť na Řeky Londýna a Měsíc nad SOHO, pustite sa aj do Šepotu podzemí. Je to paráda, sľubujem!

Ivs

Okamžik všeho

Okamžik všeho

Dnešný príspevok bude o knižke Okamžik všeho od americkej autorky Shelly Kingovej. S touto pani som až do týchto čias nemala žiadnu osobnú skúsenosť, preto som do čítania išla ako do veľkého neznáma. Oplatilo sa?

Okamžik všeho sa odvíja okolo hlavnej hrdinky Maggie, ktorú vykopli z jej práce v Silicon Valley, preto si kráti dni ponevieraním sa po antikvariáte jej kamaráta Huga a čítaním lacných milostných románov. Jedného dňa sa k nej dostane kniha, v ktorej si dvaja neznámi návštevníci antikvariátu píšu milostné odkazy. Pre Maggie sa tým začína dosť bláznivý kolotoč, počas ktorého sa snaží dať do poriadku vlastný život, zachrániť krachujúci antikvariát a vypátrať tajomných dopisovateľov. Podľa tohto popisu to vyzerá na celkom fajn čítanie, však? Alebo nie?

Zapátrala som na Goodreads a zistila som, že v prípade knižky Okamžik všeho existujú v podstate dva tábory čitateľov. Prvá skupina je z knižky nadšená, ospevuje ju až do neba a má pocit, že nikdy nič lepšie nečítala. Druhá skupina, kam musím zaradiť aj sama seba, má z tohto románu výrazne rozpačitejšie pocity. A najhoršie je, že človek vlastne ani poriadne nevie, prečo ho tá kniha k takýmto pocitom priviedla. Čítalo sa to ľahko a rýchlo, bolo to dobre napísané, odohrávalo sa to v knihofilsky atraktívnom prostredí antikvariátu, postavy boli dosť pestré… Ale zároveň tomu niečo chýbalo. Ťažko sa to priamo pomenúva, ale skúsim vám priblížiť, čo vadilo mne.

Hlavná hrdinka. Maggie bola pre mňa ako čitateľa dosť čudná postava. Nezodpovedná, ľahkovážna, chaotička, pôsobila na mňa dojmom povaľača bez ambícii a budúcnosti, flegmatika, ktoré mu jedno, čo sa s ním stane. A toto vyznie možno absurdne, pretože v knihe o tom nebola ani najmenšia zmienka, ale nadobudla som z nej pocit, že má doma určite neporiadok. Vlastne som mala taký pocit takmer zo všetkých ľudí v tej knihe. Neviem presne, čo vo mne tento dojem vyvolalo, možno to boli opisy zovňajšku postáv, ktoré autorka použila. Viem však, že si ťažko budujem vzťah k hrdinom, ktorých vnímam ako zanedbaných vlastnou vinou. A presne taká bola v mojich očiach Maggie. Celkovému dojmu veľmi nepomohlo ani to, že sa autorka rozhodla zabiť jedinú postavu, ktorá mi bola úprimne sympatická. Deju to možno dodalo na tragike a ľudskosti, pre mňa ako čitateľa to ale bola ďalšia komplikácia v súvislosti s knihou, ktorá to mala už aj tak nahnuté.

Aj medziľudské vzťahy, ktoré sa autorka rozhodla pre svoje postavy vybudovať, boli pre mňa dosť čudné. Nikto, na koho si teraz dokážem spomenúť, nemal normálny funkčný vzťah alebo rodinu. Boli tam homosexuáli hrajúci rôzne podivné vzťahové hry, ľudia vo vzťahoch z nutnosti, osamelé a stratené duše, postavy s paranoidnými fóbiami z lásky. Celkovo dosť podivná zostava. Možno aj z toho som získala ten dojem, že sú všetci bordelári. Lebo nikto z nich si nespravil poriadok vo vlastnom živote.

Okamžik všeho bol teda skôr sklamaním. Knižka prezentovaná ako balzam pre dušu každého knihomola sa v tomto smere u mňa vôbec neosvedčila. Moja knihomolská duša totiž mohla byť šťastná len z toho, že sa to celé odohráva v prostredí antikvariátu. Inak nijaké zvláštne nadšenie milovníka kníh nenastalo (v porovnaní napríklad s knihou Čtenáři z Broken Wheel doporučují, ktorú mám rozčítanú teraz a recenziu na ňu tu nájdete o pár týždňov). Na Goodreads som jej udelila 3 hviezdičky, čo je podľa mňa adekvátne – nebol to úplný prepadák, ale ani knižka, ku ktorej by som sa chcela vrátiť skôr ako na dôchodku. No kto vie, čo sa stane, ak sa rozhodnete prečítať si ju sami. Možno sa zaradíte do druhého tábora, medzi úprimných nadšencov. A keďže ja som všeobecne dobrá osoba, aj by som vám to priala. Pretože nič nemrzí tak, ako čas strávený nad knihou, ktorá sa človeku nepáči. Držím palce.  🙂

Ivs

Měsíc nad SOHO

Mesic

 

Objektívna pravda to asi nebude, ale čisto subjektívne mám pocit, že mi čítanie fantasy kníh výrazne pomáha aj v reálnom živote. Ako? No totiž… fantasy knihy som začala intenzívnejšie čítať až v priebehu posledného roka či dvoch. A zistila som, že čím neuveriteľnejšie veci sa v nich odohrávajú, tým menej podivných situácií ma dokáže reálne zaskočiť. Skrátka a dobre, čudujem sa už máločomu. I keď teraz je možno na mieste otázka, či to skôr nie je rezignácia v dôsledku blížiacej sa tridsiatky. Ale tak ďaleko snáď ešte nie som. Blahodarný vplyv fantasy na moje bytie budem teda bedlivo sledovať aj naďalej a zatiaľ idem rozobrať dnešnú knižku na paškáli – Měsíc nad Soho.

Měsíc nad Soho je druhým dielom mestskej fantasy série Bena Aaronovitcha. Prvý diel – Řeky Londýna – nám predstavil hlavného hrdinu Petra Granta, čarodejníckeho učňa v službách britskej polície, ktorý sa aj tentokrát musí popasovať s prípadom, ktorý sa vymyká normálu. Vyzerá to totiž tak, že sa po Londýne pohybuje niečo, čomu robí radosť likvidovať talentovaných jazzových hudobníkov. V uliciach navyše stále vyčíňa aj tajomná žena, ktorá si kráti čas odhrýzaním intímnych cenností vytipovaným nešťastníkom. Spolu s čarodejníckym tréningom a osobnými záležitosťami má teda Peter aj tentokrát o zábavu postarané. A spolu s ním aj my všetci.

Ak pravidelne čítate môj blog, tak pravdepodobne viete, že z knižky Řeky Londýna som bola nadšená. Páčil sa mi originálny nápad, umiestnenie hrdinov do prostredia polície aj postavy, ktoré Aaronovitch vymyslel. No Měsíc nad Soho sa mi páčil ešte o kúsok viac. Zdalo sa mi, že druhá kniha prospela najmä Petrovi. Aj keď to nikdy nebol typ pasívneho hrdinu, ktorý čaká, čo si preňho osud pripravil, mala som dojem, že v druhej časti série ešte viac vykukol. Pôsobil na mňa aktívnejšie, vyzretejšie a bolo ho jednoducho viac vidieť. Je pravda, že to bolo na úkor iných postáv, ktoré mali v románe skôr úlohu štatistov, mne osobne to ale nevadilo a verím, že sa o nich dozviem v ďalších častiach viac.

Řekám Londýna som vyčítala dialógy, ktoré mi nie vždy dávali zmysel. Mám dojem, že v Měsíci nad Soho sa výrazne zlepšilo aj toto. Musím sa priznať, že mi aj tentokrát unikli nejaké skutočnosti (napr. mi je záhadou, ako sa Peter dopátral k identite niektorých bytostí), nekladiem to ale za vinu textu ako takému. Ten sa znovu čítal veľmi dobre, hladko a plynulo. Aj český preklad bol opäť urobený veľmi pekne.

Moje celkové dojmy z tejto knižky sú teda rozhodne pozitívne. Měsíc nad Soho je zaujímavá knižka, ktorú som zhltla za dva dni a rozhodne ma neodradila od čítania ďalších dielov série. Skôr ma na ne navnadila. Preto vám ju môžem s čistým srdcom odporučiť, ak hľadáte niečo zábavné a pútavé, nenáročné a zázračné. Verím, že si Aaronovitcha zamilujete rovnako ako ja.

Ivs ❤