Řeky Londýna

Reky

Ako je u mňa pomaly pravidlom, k Řekám Londýna som sa dostala až dva roky po ich vydaní v českom preklade. Na knižku s označením “mestská fantasy” som bola obzvlášť zvedavá, keďže som v svojom predchádzajúcom čitateľskom živote zlomila len jednu knihu, ktorá by s pokojným svedomím zniesla toto označenie – Gaimanovo Nikdykde. Aké teda boli Řeky Londýna?

Nuž takto. Je to príbeh o mladom londýnskom policajtovi Petrovi Grantovi, ktorý sa počas vyšetrovania vraždy zapletie s duchom, čo z neho vzápätí urobí člena magickej polície a čarodejníckeho učňa. Spolu so svojim majstrom sa ocitnú uprostred honu na tajomné sily, ktoré rozpútavajú v uliciach Londýna desivé masakre nevinných ľudí a popri tom sa snažia nastoliť mier medzi londýnskymi riečnymi božstvami. Podľa popisu žiadna nuda, čo poviete?

Ja hovorím, že Řeky Londýna boli presne to, čo som krásnom a smutnom Slávikovi potrebovala. Svižná a moderná knižka s čarodejníkmi preháňajúcimi sa súčasným Londýnom, tajomnými bytosťami, aké svet nevidel, a vyšetrovaním vrážd je dobre namiešanou kombináciou fantasy a detektívky. Nenudí v nijakom momente, hoci sa musím priznať, že druhá polovica značne vylepšila moje dojmy z knižky ako takej. Bola totiž výrazne akčnejšia (niekedy až príliš) a zažehnala rozpačitosť, ktorú som z knihy dovtedy pociťovala.

Veľmi sa mi páčili najmä postavy. Hlavný hrdina Peter je spravený pekne, má veľa sympatických vlastností, jedná ako rozumná dospelá osoba, zároveň ostal ale správne ľudský, s chybami, túžbami a vlastnými výstrednosťami. Pochváliť musím aj postavy Beverley, Lesley a záhadného inšpektora Nightingalea, ktorí mi tiež prirástli k srdcu. Každý z nich pre mňa ako čitateľa fungoval dobre a tešila som sa, keď sa znovu objavovali. Aaronovitch podľa mňa postavy zvládol celkovo super, pretože ani jedna z nich, či už bola kladná alebo záporná, mi neliezla na nervy. Každá jedna splnila svoj účel a bola fajn.

S čím som naopak občas mala trochu problém, to boli dialógy. Nie všetky, niektoré. A tu neviem, či za to treba viniť preklad alebo moju neznalosť, ale niektoré rozhovory som vôbec nepochopila. Stalo sa to asi len dvakrát, ale ja som pri čítaní nerada zmätená, takže to trošku skalilo moju číru radosť. Možno je to ale len môj problém.  🙂

A na záver by som autorovi rada zakvitovala ešte jednu vec – umiestnenie deja do súčasného Londýna. Londýn mám veľmi rada a aj v minulosti sa ukázal ako dobré pozadie pre iné knihy, v tejto tu bol však (aspoň pre mňa) ako ďalšia postava. Síce nenápadná, ktorá nič nepovie, pre popisované udalosti ale nenahraditeľná a zásadná. Jeho ulice, parky, mosty a predmestia sú naozaj super zvolenou kulisou a teším sa z toho, že nech sa už bude v ďalších dieloch série odohrávať čokoľvek, Londýn tam bude vždy. To je pre mňa veľmi potešujúce vedomie.

Ak ste dočítali až sem, vaša snaha bude odmenená posledným zhrnutím. Řeky Londýna sú originálnym a zábavným čítaním, úplne ideálnym na leto. Ak máte radi fantasy, túto sériu by ste určite nemali obísť. Ja práve čítam druhý diel a rozhodne mienim pokračovať aj ďalej.  🙂

Ivs

PS: Superská obálka!

Advertisements

Nikdykde

Neverwhere

Neil Gaiman je láska. Svoje srdce síce nedávam ľahko, tento pánko si ho ale právom zaslúžil. A stačili mu na to len dve knihy. O druhej z nich to bude dnes. Wueeeej!

O čom teda rozpráva knižka s tajomným názvom Nikdykde? Zistíte v nej, že pod Londýnom, pulzujúcim veľkomestom, ktoré máme všetci tak radi, existuje ďalšie, podstatne zvláštnejšie miesto – Podlondýn. V ňom nažívajú nezvyčajní ľudia a bytosti, ktoré riešia úplne iné starosti než bežní smrteľníci. Veľkou náhodou sa na tomto mieste ocitá aj Richard Mayhew, najvšednejší zo všetkých všedných ľudí. Spolu s partičkou nových priateľov sa púšťa do boja o prežitie a zároveň záchranu svojho starého života. Ak chcete vedieť, ako to s Richardom a ostatnými dopadne, budete si to musieť prečítať, pretože odo mňa sa to nedozviete. Cool, že?  🙂

Na fantasy knižkách je super jedna vec. Teda, je na nich super oveľa viac vecí, ale ja chcem teraz vypichnúť jednu – spisovateľ pri ich písaní nemusí nijakým spôsobom obmedzovať svoju fantáziu. Môže vytvoriť svet, aký chce. Bytosti, aké mu len napadnú. Situácie, vynálezy, zákony, dokonca i fyzikálne javy môžu fungovať podľa jeho najodvážnejších predstáv. A ja mám pocit, že Gaiman toto perfektne využíva. Z mojich obmedzených skúseností s ním som nadobudla dojem, že mu všetko tak nejako pekne zapadá do seba. Rozoberme si to postupne…

Podlondýn je zaiste mimoriadne zaujímavé miesto. Zahŕňa predovšetkým kanalizačné potrubia, trasy a nepoužívané stanice metra, podzemné priestory, pivnice a opustené budovy. Pri tom všetkom si podvedome vybavíte samé nie veľmi príjemné veci – myši a potkany, špinu, zápach kanalizácie, blato, dažďovú vodu, tmu, neporiadok. A toto všetko je v Podlondýne bezpochyby prítomné, Gaiman to však dokázal zaonačiť tak, že vo vás neprevládajú negatívne vnemy, ale skôr pocit tajomna a zvedavosť, kam vás ďalšie riadky zavedú. Podľa mňa si teda zvolil prostredie veľmi šikovne. Možnosti takéhoto priestoru sú prakticky neobmedzené, lebo úprimne – kto z nás vie so stopercentnou istotou potvrdiť, ako to tam dole vyzerá? Môžeme si byť naozaj skutočne istí, že nám pod nohami nebehajú baróni zo šestnásteho storočia alebo partička zabijakov, ktorí sú vo fachu od dôb prenasledovania prvých kresťanov?

Čo nás privádza k bodu číslo dva – postavám. Gaiman si pre Nikdykde ani nemohol zvoliť lepší kontrast, než je ten medzi Richardom (mladý, prakticky uvažujúci úradník, pôvodom z malého mesta, zasnúbený, bez poriadnych záľub či priateľov) a obyvateľmi Podlondýna – starodávnymi šľachticmi, kupcami, vrahmi, ľuďmi so zvláštnymi schopnosťami, mníchmi či nadprirodzenými bytosťami. V prostredí, kde je všetko možné a kde sa úvahy jednotlivých postáv točia najčastejšie okolo snahy udržať sa pri živote, dostáva Richardov pragmatizmus poriadne na frak. Zrazu nič nefunguje podľa zaužívaných zvyklostí. Jedna zlá voľba môže znamenať koniec. Toto všetko sú super predpoklady na to, aby sa človek postavám dostal pod kožu a zároveň si k nim vytvoril vzťah. A ten si rozhodne ku každej z nich vybudujete. Prežijete si sympatie, smútok, nádej, držanie palcov, sklamanie, preklínanie, rozčarovanie i radosť. Na také útle dielko pomerne slušná nádielka. Ale znovu – je to len známka dobrej knižky a dobrého autora.

Bod tretí – spracovanie. Nikdykde som čítala v českom preklade, bol veľmi dobrý. Česi sú vôbec na preklady fantasy dosť šikovní. Možno tak úplne nerozumiem ich zvyku prekladať mená hrdinov (Albus Brumbál, riaditeľ vychýrených Bradavíc, je priam ukážkovým príkladom), po čase sa na to ale asi dá zvyknúť. A tak vám už potom Lady Dvířka ani nepríde ako ten najväčší prúser, pretože máte kopu roboty s inými aspektami knižky. Gaimanov štýl je každopádne veľmi “čtivý” a tak nemáte príležitosť nudiť sa. To však už pri dĺžke tohto textu neviem garantovať ja, preto radšej končím a ostávam s pozdravom – nashle příště a vy, pán Gaiman, píšte!

Ivs ♥