Měsíc nad SOHO

Mesic

 

Objektívna pravda to asi nebude, ale čisto subjektívne mám pocit, že mi čítanie fantasy kníh výrazne pomáha aj v reálnom živote. Ako? No totiž… fantasy knihy som začala intenzívnejšie čítať až v priebehu posledného roka či dvoch. A zistila som, že čím neuveriteľnejšie veci sa v nich odohrávajú, tým menej podivných situácií ma dokáže reálne zaskočiť. Skrátka a dobre, čudujem sa už máločomu. I keď teraz je možno na mieste otázka, či to skôr nie je rezignácia v dôsledku blížiacej sa tridsiatky. Ale tak ďaleko snáď ešte nie som. Blahodarný vplyv fantasy na moje bytie budem teda bedlivo sledovať aj naďalej a zatiaľ idem rozobrať dnešnú knižku na paškáli – Měsíc nad Soho.

Měsíc nad Soho je druhým dielom mestskej fantasy série Bena Aaronovitcha. Prvý diel – Řeky Londýna – nám predstavil hlavného hrdinu Petra Granta, čarodejníckeho učňa v službách britskej polície, ktorý sa aj tentokrát musí popasovať s prípadom, ktorý sa vymyká normálu. Vyzerá to totiž tak, že sa po Londýne pohybuje niečo, čomu robí radosť likvidovať talentovaných jazzových hudobníkov. V uliciach navyše stále vyčíňa aj tajomná žena, ktorá si kráti čas odhrýzaním intímnych cenností vytipovaným nešťastníkom. Spolu s čarodejníckym tréningom a osobnými záležitosťami má teda Peter aj tentokrát o zábavu postarané. A spolu s ním aj my všetci.

Ak pravidelne čítate môj blog, tak pravdepodobne viete, že z knižky Řeky Londýna som bola nadšená. Páčil sa mi originálny nápad, umiestnenie hrdinov do prostredia polície aj postavy, ktoré Aaronovitch vymyslel. No Měsíc nad Soho sa mi páčil ešte o kúsok viac. Zdalo sa mi, že druhá kniha prospela najmä Petrovi. Aj keď to nikdy nebol typ pasívneho hrdinu, ktorý čaká, čo si preňho osud pripravil, mala som dojem, že v druhej časti série ešte viac vykukol. Pôsobil na mňa aktívnejšie, vyzretejšie a bolo ho jednoducho viac vidieť. Je pravda, že to bolo na úkor iných postáv, ktoré mali v románe skôr úlohu štatistov, mne osobne to ale nevadilo a verím, že sa o nich dozviem v ďalších častiach viac.

Řekám Londýna som vyčítala dialógy, ktoré mi nie vždy dávali zmysel. Mám dojem, že v Měsíci nad Soho sa výrazne zlepšilo aj toto. Musím sa priznať, že mi aj tentokrát unikli nejaké skutočnosti (napr. mi je záhadou, ako sa Peter dopátral k identite niektorých bytostí), nekladiem to ale za vinu textu ako takému. Ten sa znovu čítal veľmi dobre, hladko a plynulo. Aj český preklad bol opäť urobený veľmi pekne.

Moje celkové dojmy z tejto knižky sú teda rozhodne pozitívne. Měsíc nad Soho je zaujímavá knižka, ktorú som zhltla za dva dni a rozhodne ma neodradila od čítania ďalších dielov série. Skôr ma na ne navnadila. Preto vám ju môžem s čistým srdcom odporučiť, ak hľadáte niečo zábavné a pútavé, nenáročné a zázračné. Verím, že si Aaronovitcha zamilujete rovnako ako ja.

Ivs ❤

Řeky Londýna

Reky

Ako je u mňa pomaly pravidlom, k Řekám Londýna som sa dostala až dva roky po ich vydaní v českom preklade. Na knižku s označením “mestská fantasy” som bola obzvlášť zvedavá, keďže som v svojom predchádzajúcom čitateľskom živote zlomila len jednu knihu, ktorá by s pokojným svedomím zniesla toto označenie – Gaimanovo Nikdykde. Aké teda boli Řeky Londýna?

Nuž takto. Je to príbeh o mladom londýnskom policajtovi Petrovi Grantovi, ktorý sa počas vyšetrovania vraždy zapletie s duchom, čo z neho vzápätí urobí člena magickej polície a čarodejníckeho učňa. Spolu so svojim majstrom sa ocitnú uprostred honu na tajomné sily, ktoré rozpútavajú v uliciach Londýna desivé masakre nevinných ľudí a popri tom sa snažia nastoliť mier medzi londýnskymi riečnymi božstvami. Podľa popisu žiadna nuda, čo poviete?

Ja hovorím, že Řeky Londýna boli presne to, čo som krásnom a smutnom Slávikovi potrebovala. Svižná a moderná knižka s čarodejníkmi preháňajúcimi sa súčasným Londýnom, tajomnými bytosťami, aké svet nevidel, a vyšetrovaním vrážd je dobre namiešanou kombináciou fantasy a detektívky. Nenudí v nijakom momente, hoci sa musím priznať, že druhá polovica značne vylepšila moje dojmy z knižky ako takej. Bola totiž výrazne akčnejšia (niekedy až príliš) a zažehnala rozpačitosť, ktorú som z knihy dovtedy pociťovala.

Veľmi sa mi páčili najmä postavy. Hlavný hrdina Peter je spravený pekne, má veľa sympatických vlastností, jedná ako rozumná dospelá osoba, zároveň ostal ale správne ľudský, s chybami, túžbami a vlastnými výstrednosťami. Pochváliť musím aj postavy Beverley, Lesley a záhadného inšpektora Nightingalea, ktorí mi tiež prirástli k srdcu. Každý z nich pre mňa ako čitateľa fungoval dobre a tešila som sa, keď sa znovu objavovali. Aaronovitch podľa mňa postavy zvládol celkovo super, pretože ani jedna z nich, či už bola kladná alebo záporná, mi neliezla na nervy. Každá jedna splnila svoj účel a bola fajn.

S čím som naopak občas mala trochu problém, to boli dialógy. Nie všetky, niektoré. A tu neviem, či za to treba viniť preklad alebo moju neznalosť, ale niektoré rozhovory som vôbec nepochopila. Stalo sa to asi len dvakrát, ale ja som pri čítaní nerada zmätená, takže to trošku skalilo moju číru radosť. Možno je to ale len môj problém.  🙂

A na záver by som autorovi rada zakvitovala ešte jednu vec – umiestnenie deja do súčasného Londýna. Londýn mám veľmi rada a aj v minulosti sa ukázal ako dobré pozadie pre iné knihy, v tejto tu bol však (aspoň pre mňa) ako ďalšia postava. Síce nenápadná, ktorá nič nepovie, pre popisované udalosti ale nenahraditeľná a zásadná. Jeho ulice, parky, mosty a predmestia sú naozaj super zvolenou kulisou a teším sa z toho, že nech sa už bude v ďalších dieloch série odohrávať čokoľvek, Londýn tam bude vždy. To je pre mňa veľmi potešujúce vedomie.

Ak ste dočítali až sem, vaša snaha bude odmenená posledným zhrnutím. Řeky Londýna sú originálnym a zábavným čítaním, úplne ideálnym na leto. Ak máte radi fantasy, túto sériu by ste určite nemali obísť. Ja práve čítam druhý diel a rozhodne mienim pokračovať aj ďalej.  🙂

Ivs

PS: Superská obálka!

Súmrak dňa

ishiguro.jpg

Táto recenzia je o knižke, akú by som od súčasného autora veru neočakávala. Rozhodne bola pre mňa prekvapením. Podľa štýlu by ste ju totiž mohli pokojne hľadať na polici s knihami Jane Austenovej, sestier Bronteových alebo Charlesa Dickensa. Skrátka a dobre, vyznela ako klasika.

Román Súmrak dňa napísal britský autor japonského pôvodu Kazuo Ishiguro. A napísal ho dobre, pretože zaň dostal veľa ocenení, vrátane prestížnej Man Brookerovej ceny. Hlavným hrdinom a rozprávačom príbehu je pán Stevens, komorník v starom a veľkom anglickom sídle. Na popud svojho zamestnávateľa sa vyberie na dovolenku, aby navštívil svoju niekdajšiu kolegyňu. Po ceste rozjíma o živote v panskom sídle medzi svetovými vojnami a o koncepte dôstojnosti, čoby hlavného znaku dobrého komorníka. Stretnutie so slečnou Kentonovou nakoniec odhalí príbeh celoživotnej lásky, ktorá ale nikdy neprerástla do iného než profesionálneho vzťahu.

Ťažko sa mi o tejto knižke hovorí. Kto potrebuje pri čítaní akciu a rýchly sled udalostí, nech sa poobzerá inde. Kto nemá rád atmosféru starých čias, panských sídiel a džentlmenských spôsobov, nech sa poobzerá inde. Kto nechce na stránkach kníh úvahy na rôzne témy či distingvovaný a trošku staromódny jazyk, nech sa poobzerá inde. Chcem tým povedať, že Súmrak dňa nie je žiadna naháňačka po písmenkách s bombastickými špeciálnymi efektami. Je to pokojne plynúci príbeh, ktorý vás nebude nudiť, ale zároveň si pri ňom psychicky oddýchnete, pretože je vyslovene pekný. V takom tom význame, ako keď sa pozeráte na nejaký obraz a rozleje sa vám z neho pozitívny pocit na duši. Aspoň mne sa to stalo. I keď sa mi tá kniha zdala v podstate nedokončená, páčila sa mi tá cesta k poslednému písmenku. Toto možno vyznieva už trochu ezotericky, ale nech.

Viac k tejto knižke nemám asi čo povedať. Ak sa práve nachádzate v nálade, že by ste si chceli prečítať niečo s puncom klasickej literatúry, toto by mohla byť voľba pre vás. Ishiguro totiž napísal príbeh, ktorý je príjemný na čítanie, v jeho jadre je ale tragédia ľudského srdca.

Ivs

Slávik

slavik

Mám síce rozpísanú ešte inú recenziu, dnes som ale dočítala Slávika od americkej autorky Kristin Hannah a chcem vám to okamžite zvestovať! Pretože tú knihu si jednoznačne musíte prečítať. Vo tom žádná…

Možno nie je dobré prejaviť svoj názor hneď na začiatku recenzie, ale ja verím, že vaša vrodená zvedavosť vás prinúti čítať aj ďalej. Aby ste zistili, prečo som z tejto knihy taká nadšená. Ako sa už ale stalo dobrým zvykom, najskôr stručné priblíženie deja:

Slávik je príbeh o živote dvoch sestier z francúzskeho vidieka. Hoci sú obe dcéry tých istých rodičov, ani by nemohli byť odlišnejšie. Kým Vianne je manželka a matka, ktorá v prvom rade myslí na blaho svojej rodiny, Isabelle je nespútaná rebelka, tvrdohlavo si stojaca za tým, čomu verí. Do ich životov však vtrhnú Nemci a spolu s nimi druhá svetová vojna. Ponuré časy ich prinútia zaujať stanovisko a vyrovnať sa so situáciou podľa svojho svedomia. Slávik detailne ukazuje všetky hrôzy vojnových rokov, hlad, zimu, besnenie nacistov, nebezpečenstvo, beznádej, strach a utrpenie. Je to však aj príbeh o veľkej odvahe, láske, nezlomnosti ducha a ľudskej obetavosti.

Knihy odohrávajúce sa počas vojny na mňa väčšinou naozaj silno zapôsobia. Slávik v tomto nebol žiadnou výnimkou, i keď by sa patrilo povedať, že patril k tomu najlepšiemu, čo som v danom žánri čítala. Veľmi sa mi páčili postavy Vianne a Isabelle. Na prvý pohľad ide o dva úplné protipóly, v jadre sú ale obe odvážne ženy, hoci každá z nich vedie svoj boj odlišným spôsobom. Nebudem vám to popisovať bližšie, aby som vám nepokazila radosť z čítania. Povedzme však, že vďaka knihe zistíte, aké rôzne podoby môže mať hrdinstvo a aké ťažké je prejaviť ho v kritických chvíľach.

Slávik má obrovskú výhodu v naozaj skvelom príbehu, ktorý vás zaujme od prvej vety a vydrží mu to až po vetu poslednú. Autorke sa podarilo vyhnúť dlhým úmorným opisom, zbytočným dialógom a inej vate, ktorá dej zbytočne zdržiava. Jej štýl je pútavý, napriek ťažkej téme sa dobre číta a k rozprávaniu tohto typu podľa mňa pasuje. Do ďalšieho vydania by možno v slovenskom preklade mohli ešte vychytať pár chybičiek, ktoré sa tam objavili, nešlo ale o nič zásadné, boli to skôr drobnosti. Pochváliť naopak musím obálku, tá sa vydavateľstvu naozaj podarila.

Aby som to zhrnula – Slávik je vynikajúco napísaná a veľmi dojímavá kniha o zápase obyčajných žien o prežitie. Pohladí na duši, napriek tomu, aká je neskutočne smutná. Myslím, že každá ďalšia kniha o vojne, do ktorej sa pustím, to bude mať so mnou ťažké, pretože latka je vysoko. Na to si ale asi chvíľku počkám, pretože kým vo mne doznejú dojmy z tejto knihy, pustím sa do niečoho ľahšieho. Vy si ale dajte poradiť a túto knihu zaraďte do svojho čítacieho programu čo najskôr.

Ivs

Smrť a iné okamihy môjho života

Niedlich

Zdá sa vám niekedy, že je váš život príliš nudný a chcelo by to nejaké oživenie? Myslíte si, že by tým oživením mohla byť smrť? Konkrétne pán Smrť v úlohe najlepšieho kamaráta? Tak to by ste si mali prečítať knižku Smrť a iné okamihy môjho života od nemeckého autora Sebastiana Niedlicha.

Tento román s podtitulom Čierna komédia o vážnych veciach rozpráva životný príbeh Martina, ktorý sa ako malý chlapec pri smrteľnej posteli svojej babičky stretáva so Smrťou. Martin z toho pochopiteľne nie je až tak veľmi nadšený, Smrť je naopak veľmi šťastný, že ho konečne niekto vidí a počuje. Postupne sa medzi oboma buduje zvláštny vzťah podobný priateľstvi a Smrť prenáša na Martina niektoré zo svojich schopností, čo však obyčajnému človeku občas pekne komplikuje život. Na stránkach knižky sledujeme jednotlivé fázy vývoja Martinovho vzťahu k zvláštnemu priateľovi, jeho snahy o prekazenie plánov, zvrátenie behu udalostí a predurčeného osudu, ale aj osobné drámy, s ktorými sa musí vyrovnávať.

K tejto knižke som sa dostala vlastne náhodou, zaujala ma jej veselá žltá obálka a popis, ktorý nevyzeral úplne márne. Rozhodla som sa dať jej šancu, aby som si trochu rozšírila obzory a prečítala si niečo od nemeckého autora, čo zväčša nerobím. A okrem toho som bola zvedavá, ako postavu Smrti poňal iný autor než Terry Pratchett, stvoriteľ vynikajúceho Smrťa obývajúceho Zeměplochu (nikto ma neprinúti použiť slovo “Plochozem”).

A čo som zistila? Že je to knižka priemerná. Prečítala som ju na jeden záťah za pár hodín, čo naznačuje, že sa číta naozaj ľahko. Niedlich píše zaujímavo, dialógy znejú normálne a realisticky, opisy nie sú prehnané, hlboké filozofické úvahy tu na vás nečíhajú na každej strane, aj keď by sa to možno od takejto knihy očakávalo. Namiesto toho sledujeme myšlienkové pochody Martina, ktorý sa snaží nejako vyrovnať so všetkým, čo sa okolo neho deje, hoci si na to vždy nezvolí ten najlepší možný spôsob. Na druhej strane nejde o žiadny prelomový román, ktorý by sa mal okamžite zaradiť do učebných osnov. Je to taká tá kniha, čo neurazí, ale veľmi pravdepodobne ani prehnane nenadchne.

Martin ako postava bol aspoň pre mňa pomerne zaujímavý. Výnimočným ho robí práve jeho vzťah k Smrti a s tým súvisiace udalosti. Napriek tomu sa snaží ako môže, aby prispel všetkými svojimi silami k tomu, čo považuje za správne. To sa však často Smrti nepáči, čím dochádza ku konfliktom medzi oboma protagonistami. Dokázali by ste sa nečinne prizerať, ako sa utopí malé dieťa, len preto, že vám Smrť povedal, že je to jeho osud? Alebo by ste sa tomu pokúsili zabrániť? Martin je z druhej kategórie. Cítiť z neho človečinu a dobré srdce. Smrť takisto nie je zlý, vystupuje skôr ako neutrálna postava. Opakovane zdôrazňuje, že nerozhoduje o tom, kto zomrie a kto prežije, len plní svoju úlohu prevádzača duší. Na rozdiel od Martina je pomerne stály, neprechádza žiadnym väčším prerodom. Martin sa pochopiteľne s pribúdajúcimi rokmi vyvíja, čo vytvára ďalší kontrast medzi oboma postavami.

Moje celkové hodnotenie je teda viac-menej pozitívne. Nie je to knižka, z ktorej by niekto padol na zadok, má ale zaujímavý námet. Človeku pri nej môže napadnúť veľa rôznych otázok. Ten humor, ktorý by som čakala od čiernej komédie, bol skôr nenápadný. Rozprávanie v prvej osobe celý príbeh zľudštilo a podľa mňa knižke dosť pomohlo. Smrť a iné okamihy môjho života teda hodnotím ako oddychové čítanie, ktoré vám môže, ale nemusí vyplniť čas. Ak si ho prečítate, fajn. Ak si ho neprečítate, určite neprídete o nič zásadné. Ako som spomínala vyššie, je to skôr priemerná knižka, než veľdielo. A tak to nechávam na vás – prečítajte si ju alebo nie. Násilím tlačiť vám budem iné knižky.  🙂

Ivs ♥

Podstata všetkých vecí

Gilbert

Elizabeth Gilbertová je v našich končinách známa hlavne ako autorka autobiografického bestselleru Jedz, modli sa a miluj, ktorý pred pár rokmi čítal hádam každý. Román o tom, ako hľadala samu seba skrz obžerstvo v Ríme, meditácie v indickom ašrame a lásku na Bali, bol vcelku milým pohľadom do jej života. Dokopy nič ale neprezradil o jej schopnosti podať čitateľom príbeh, ktorý vzišiel z fantázie. To sa zmenilo vydaním jej knižky Podstata všetkých vecí, vlani preloženej aj do slovenčiny.

Podstata všetkých vecí je historický román, ktorý sleduje osud hlavnej hrdinky Almy Whittakerovej a jej príbuzných v priebehu 18. a 19. storočia. Alma sa narodí do dobre situovanej rodiny a počas svojho života sa stáva zanietenou a uznávanou botaničkou. Okrem brilantného mozgu však do vienka dostala aj dosť pohnutý osud, ktorý jej najmä v neskorších rokoch života uštedrí mnoho rán v podobe úmrtí blízkych ľudí, nevydareného manželstva a následnej snahy o nájdenie odpovedí. Toto všetko sa odohráva na pozadí vrcholiacej koloniálnej nadvlády a prevratných objavov na poli vedy, ktoré zásadne ovplyvňujú život Almy i jej najbližších.

Medzi dočítaním tejto knižky a napísaním recenzie som si dopriala istý čas na rozmyslenie, pretože som tak úplne nevedela, čo o tomto románe vlastne povedať. Po niekoľkých týždňoch ale zisťujem, že to stále neviem… Nie, že by sa mi Podstata všetkých vecí nepáčila. Je to ale taký neurčitý pocit páčenia sa, skôr tušenie ako vedomie, pretože neviem vypichnúť nič konkrétne, čo by ma zaujalo.

Gilbertovej autorský štýl je fajn, ale skôr v takom duchu, že tam človeka nič nevyrušuje. Podľa môjho skromného názoru nevyniká nijakými signifikantnými znakmi, ktoré by človeku hneď udreli do očí a vedel by podľa nich Gilbertovej dielo okamžite identifikovať medzi inými. Postavy pre mňa tiež neboli ničím výnimočné. Pôsobili skôr obyčajne a tuctovo. Na Alme som napríklad dokázala obdivovať iba jednu vec – jej skutočnú vášeň pre botaniku a zanietenie, s akým sa jej venovala. Jej životný príbeh, hoci nepochybne zaujímavý, vo mne však nedokázal prebudiť enormné nadšenie. Nedostavila sa zvedavosť, o čom bude nasledujúca kapitola, ani napätie či smútok, ktoré dokážu vyvolať iné knihy.

Zhrnula by som to teda asi takto – Podstata všetkých vecí nie je vôbec zlá knižka. Je to príjemný román (v slovenskom vydaní aj krásne spracovaný), pre mňa však nebol ničím výnimočný a mám také tušenie, že po nejakom čase si budem vedieť spomenúť len na to, že bol o botanikoch. Škoda toho.

Ivs ♥

Nikdykde

Neverwhere

Neil Gaiman je láska. Svoje srdce síce nedávam ľahko, tento pánko si ho ale právom zaslúžil. A stačili mu na to len dve knihy. O druhej z nich to bude dnes. Wueeeej!

O čom teda rozpráva knižka s tajomným názvom Nikdykde? Zistíte v nej, že pod Londýnom, pulzujúcim veľkomestom, ktoré máme všetci tak radi, existuje ďalšie, podstatne zvláštnejšie miesto – Podlondýn. V ňom nažívajú nezvyčajní ľudia a bytosti, ktoré riešia úplne iné starosti než bežní smrteľníci. Veľkou náhodou sa na tomto mieste ocitá aj Richard Mayhew, najvšednejší zo všetkých všedných ľudí. Spolu s partičkou nových priateľov sa púšťa do boja o prežitie a zároveň záchranu svojho starého života. Ak chcete vedieť, ako to s Richardom a ostatnými dopadne, budete si to musieť prečítať, pretože odo mňa sa to nedozviete. Cool, že?  🙂

Na fantasy knižkách je super jedna vec. Teda, je na nich super oveľa viac vecí, ale ja chcem teraz vypichnúť jednu – spisovateľ pri ich písaní nemusí nijakým spôsobom obmedzovať svoju fantáziu. Môže vytvoriť svet, aký chce. Bytosti, aké mu len napadnú. Situácie, vynálezy, zákony, dokonca i fyzikálne javy môžu fungovať podľa jeho najodvážnejších predstáv. A ja mám pocit, že Gaiman toto perfektne využíva. Z mojich obmedzených skúseností s ním som nadobudla dojem, že mu všetko tak nejako pekne zapadá do seba. Rozoberme si to postupne…

Podlondýn je zaiste mimoriadne zaujímavé miesto. Zahŕňa predovšetkým kanalizačné potrubia, trasy a nepoužívané stanice metra, podzemné priestory, pivnice a opustené budovy. Pri tom všetkom si podvedome vybavíte samé nie veľmi príjemné veci – myši a potkany, špinu, zápach kanalizácie, blato, dažďovú vodu, tmu, neporiadok. A toto všetko je v Podlondýne bezpochyby prítomné, Gaiman to však dokázal zaonačiť tak, že vo vás neprevládajú negatívne vnemy, ale skôr pocit tajomna a zvedavosť, kam vás ďalšie riadky zavedú. Podľa mňa si teda zvolil prostredie veľmi šikovne. Možnosti takéhoto priestoru sú prakticky neobmedzené, lebo úprimne – kto z nás vie so stopercentnou istotou potvrdiť, ako to tam dole vyzerá? Môžeme si byť naozaj skutočne istí, že nám pod nohami nebehajú baróni zo šestnásteho storočia alebo partička zabijakov, ktorí sú vo fachu od dôb prenasledovania prvých kresťanov?

Čo nás privádza k bodu číslo dva – postavám. Gaiman si pre Nikdykde ani nemohol zvoliť lepší kontrast, než je ten medzi Richardom (mladý, prakticky uvažujúci úradník, pôvodom z malého mesta, zasnúbený, bez poriadnych záľub či priateľov) a obyvateľmi Podlondýna – starodávnymi šľachticmi, kupcami, vrahmi, ľuďmi so zvláštnymi schopnosťami, mníchmi či nadprirodzenými bytosťami. V prostredí, kde je všetko možné a kde sa úvahy jednotlivých postáv točia najčastejšie okolo snahy udržať sa pri živote, dostáva Richardov pragmatizmus poriadne na frak. Zrazu nič nefunguje podľa zaužívaných zvyklostí. Jedna zlá voľba môže znamenať koniec. Toto všetko sú super predpoklady na to, aby sa človek postavám dostal pod kožu a zároveň si k nim vytvoril vzťah. A ten si rozhodne ku každej z nich vybudujete. Prežijete si sympatie, smútok, nádej, držanie palcov, sklamanie, preklínanie, rozčarovanie i radosť. Na také útle dielko pomerne slušná nádielka. Ale znovu – je to len známka dobrej knižky a dobrého autora.

Bod tretí – spracovanie. Nikdykde som čítala v českom preklade, bol veľmi dobrý. Česi sú vôbec na preklady fantasy dosť šikovní. Možno tak úplne nerozumiem ich zvyku prekladať mená hrdinov (Albus Brumbál, riaditeľ vychýrených Bradavíc, je priam ukážkovým príkladom), po čase sa na to ale asi dá zvyknúť. A tak vám už potom Lady Dvířka ani nepríde ako ten najväčší prúser, pretože máte kopu roboty s inými aspektami knižky. Gaimanov štýl je každopádne veľmi “čtivý” a tak nemáte príležitosť nudiť sa. To však už pri dĺžke tohto textu neviem garantovať ja, preto radšej končím a ostávam s pozdravom – nashle příště a vy, pán Gaiman, píšte!

Ivs ♥