/source: pinterest.com/
Som chorá a vonku prší. Ideálna konštelácia, vďaka ktorej som v duchu hesla “hejtuje celá rodina” spísala zoznam tých najotravnejších a najodpornejších javov, ktoré som odpozorovala počas svojho česko-slovenského výskytu. Cítim sa slávnostne a v povznesenej nálade, pretože sa chystám hrdinsky bojovať proti silne zakoreneným regionálnym neduhom, ktoré kvária spoločnosť a pre ktoré nijaký virtuálny fľusanec nie je dostatočne veľký. S okamžitou platnosťou by som teda zákonom zakázala nasledovné človečenské prejavy:
1. Smer. Nepotrebuje ďalší komentár.
2. Gramatické chyby. Vec, ktorá mi vždy spoľahlivo zdvihne mande, tlak, tep, hladinu cukru, stresových hormónov a pocit beznádejnosti, pokiaľ ide o budúce generácie. Si utečenec z vojnou postihnutej krajiny? Vyrastal si v pralese, kde ťa vychoval tatko makak a dobrácka vlčica? Máš papier na hlavu? Nie? Tak potom ťa nič neospravedlňuje z prznenia materinského jazyka.
3. “Jarda”. Účes na Jágra je obzvlášť krutá pomsta nejakého zvráteného vlasového stajlistu. Ani sa neviem rozhodnúť, či je horší na rovných alebo kudrnatých vlasoch, lebo jeho výskyt na mužskej hlave ma zakaždým znovu a znovu totálne ohromí. Dnes som na ulici stretla jeden obzvlášť nepekný exemplár, ktorý okrem tradičnej charakteristiky “vpredu krátke, vzadu dlhé” spĺňal aj atribúty “hore svetlé, dolu tmavé” a “vpredu rovná ofinka, vzadu rozšafné kučierky”. Prirátajme si svetlé džínsy obtiahnuté na tých nesprávnych miestach, žltú Lacoste polokošeľu, z ktorej ujovi liezol spodok brucha a už vieme, prečo sa mi poobede tak priťažilo…
4. Desmod. Zoskupenie predstavujúce esenciu hudobného nevkusu. Aj keď si človek myslí, že už počul to najhoršie, čo sa dalo vyprodukovať, Desmod to vždy dokáže prekonať. Teraz vážne, koľko duchaplných textov v štýle “dúfam, že nie si ľahká moc a šlapeš len po schodoch” sa ešte dá naspievať v tom jednom tóne, ktorý Kuly zvláda?
5. Alza, konkrétne ten malý zelený ujačaný hajzel s českým prízvukom. Ak existuje karma, tak marketingový mág, ktorý stvoril a vypustil do sveta túto ohavnosť, sa dnes živí ako hlavný dirigent extrémne netalentovaného detského orchestra plechových nástrojov. Alebo dostáva liečbu pozostávajúcu z elektrošokov a škrabania nechtov po tabuli.
6. Evitovky. Môj nepríjemný zvyk čítať všetko, čo sa mi dostane takpovediac “do ruky”, mi do tej ruky prihral zopár diel z produkcie vydavateľstva Evitapress. Už nikdy!!!!! Pri ich čítaní som doslova fyzicky cítila, ako mi odumierajú neuróny. A to najhoršie z najhoršieho vyprodukovala sama veľká šéfka, pani Evita. Je mi smutno, keď si predstavím, koľko stromov bezdôvodne muselo zomrieť. A tiež je smutné, že si ktokoľvek môže beztrestne založiť vydavateľstvo, kde si veselo vydáva svoj brak, o ktorý nijaký súdny vydavateľ neprejavil ani sekundový záujem.
7. Pěry s lejstrem. Tento gastrojav sa mi podarilo zaznamenať v akademickej menze na Moravskom námestí. V tej, ktorej podstatu vystihol neznámy klasik v internetovej recenzii tvrdením: “Kuchaři na to házejí bobek. Podle obrázků nejen na to, ale někdy nejspíš i do toho…”. Keď som ten poetický názov zbadala na nástenke, absolútne som netušila, čo by to tak chcelo byť. Vo vitríne so vzorovými pokrmami (ťažká frajerina, takú vec nemajú ani trojhviezdičkové reštaurácie!) som potom zbadala, že sú to parené buchty s grankom. Resp. myslela som si, že sú to parené buchty s grankom. Neúspešnosť môjho tipu sa ukázala vzápätí, keď som po zaplatení zistila, že sú to síce parené buchty, sú však bez náplne (t.j. suché ako päťdňové rožky), a to, čo som považovala za granko s maslom, je slivkový lekvár zriedený s vodou do tekutého skupenstva. Ak ste v menze na Rektoráte náhodou zbadali dievčinu grúliacu do pareníc, bola som to ja.
S dušou ľahšou o sedem morových krívd sa lúčim a hádžem kamienok do kruhu spomienok.
Ivs ♥
The Octoberry 